Tajomstvo smrti

Je v silách človeka postaviť sa zoči-voči smrti? Môže sám so svojou krehkosťou zniesť pohľad do bezodnej hlbiny vlastnej ničoty a absurdity, do čiernej diery a singularity, kde nenávratne a bezpodmienečne mizne všetko to, čo v živote miloval a vážil si? Myslím si, že odpoveď je tu zbytočná a v plnej miere sa stotožňujem s tým, čo napísal Eberhard Jüngel: „Smrť – môžeme ju vlastne len nenávidieť". Ja sám nie som schopný v plnom vedomí vnímať svoj koniec, kam neodvratne smerujem. Naopak, som nútený od tejto temnej hranice, Danteho brány s nápisom „Kto mnou prechádza, každú nádej stráca", sústavne odvracať svoj zrak, dennodenne na ňu zabúdať a zúfalo sa držať svojho kúsku života, ktorý tým vlastne stráca akýkoľvek význam a zmysel.

To však je len jedna časť pravda, to je to „A", za ktorým nevyhnutne musí nasledovať aj „B". Je teda pravda, že osamotený človek nie je schopný čeliť smrti ako svojmu definitívnemu osudu, sám nie, avšak v spoločenstve viery v Boha, ktorý je láska (1 Jn 4,8), ktorý sústavne žije v mojej blízkosti, ktorý ma obklopuje spredu i zozadu (Ž 139,5), v ktorom žijem hýbem sa a som (Sk 17,28) a ktorý pre moju záchranu neváhal obetovať svojho Syna (Jn 3,16), túto nevyhnutnú kompetenciu pre získanie zmyslu života získavam. Práve viera mi umožní to najtemnejšie hraničné tajomstvo života presvetliť nádejou, veď ako to kedysi ešte dávno pred narodením Krista vyjadril jeden neznámy muž viery z Izraela: „Pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo."(Ž139,12), „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou" (Ž 23,4). Nuž niet pre človeka temnejšieho tajomstva ako je smrť, ale vďaka viere už od nej zrak odvracať nemusím, ale môžem si klásť dôležité otázky, ako napríklad: „Čo to znamená umrieť?", alebo: „Kde sú všetci moji blízki, ktorí odišli z tohto sveta, ale nie z môjho srdca?". Tu by som nechal prehovoriť muža, ktorého ja pokladám za môjho veľkého učiteľa viery, kňaza pochádzajúceho z Alexandrie, Henryho Boulada, ktorý v knihe „Dimenzie lásky" k týmto otázkam odpovedá nasledovne: „Smrť nie je rozplynutím v anonymite, ale vzostupom v osobnom živote, nie je návratom k akejsi praenergii, ale prekročením samého seba v láske, nie je zostupom do bezčasu, ale vstupom do večnosti, nie je to rozklad, ale vzostup, nie je to potopenie do nevedomia, ale extáza z toho, čo si všetko uvedomíme nad doterajšie vedomie, nie je to zničenie, ale uskutočnenie, zdokonalenie. A mŕtvi začínajú pôsobiť až potom. Pripájajú sa k živým a obohacujú ich životy... Ich smrť ich neodvádza od nás preč, ale privádza ich do našej intímnej blízkosti a táto blízkosť je definitívnejšia než bola možno prv. Svojou duševnou silou sa stávajú kvasom pre nás žijúcich. Skrze prítomnosť mŕtvych sa ľudské spoločenstvo krok za krok pozdvihuje a jedného dňa dospeje k naplneniu. Mŕtvi sú hnacím motorom vývoja a akéhokoľvek pokračovania. Pomocou nich si evolúcia pomaly razí cestu ku konečnému cieľu. Každý z nás je nesený celkovou líniou svojich predkov a je akosi zložený z ich životov, nie zo životov, ktoré kedysi viedli, ale z ich nesmrteľnej existencie tu a teraz, pretože tu nejde o obraznú reč, ale o reálny ontologický fakt – o skutočnosť."

V týchto dňoch sa zvykneme vo zvýšenej miere venovať pamiatke našich zosnulých. Čo to však znamená? Máme im venovať pár neúčinných myšlienok, spomienok, ktoré s plynúcim časom strácajú na svojej sile a presvedčivosti? Nie, máme sa venovať modlitbe, ktorá prekonáva všetky vzdialenosti a hranice a pevne nás spája aj s tými, ktorí sa už ocitli za hranicou smrti, pravdaže ak sme však uverili tomu, že láska je neprekonateľne väčšia ako smrť.