/ 0
V dnešnej dobe je niekedy také ťažké mať rád. Cítiť vo svojom srdci úprimnú, čistú a pravú lásku – Božiu lásku.
Raz nás nahnevá to, inokedy niekto, raz máme strach z toho, inokedy nás ohrozuje iný. No hnev ani strach nie sú Božími pocitmi. Prečo sa nimi teda vo svojich životoch, v našom bežnom dni nechávať ovládať?
Nie, nie je to ľahké, ale čo krásne a hodnotné je dnes jednoduché?
I hrnčiar sa niekedy zapotí, než sa mu podarí vytvoriť krásny krčah, aj učiteľ sa niekedy potrápi, než deti niečo nové naučí, aj šofér autobusu musí dávať každý deň za volantom pozor, aby bezpečne priviezol svoje poklady – pasažierov do cieľovej stanice. A predsa – výsledky ich práce sú také úžasné. Záleží na každom z nás, či sa rozhodneme s pokorou a Božou láskou vo svojom srdci konať podľa Božieho listu, ktorý nám On sám osobne napísal – každému jednému z nás s nekonečnou láskou.
Pozýva nás do Svojho srdca, do Svojho kráľovstva Lásky, pokoja a šťastia – bez strachu, hnevu, nepokoja a nelásky.
Prijmime Jeho pozvanie...
Zjednoťme sa s Jeho láskou...
Spojme sa s Ním vo svojom vnútri a staňme sa Jeho pravými deťmi...
Nádherne to vystihol vo svojom liste apoštol Pavol (Hymnus na lásku – 1. list Korinťanom, 13).
HYMNUS NA LÁSKU
Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými,
a lásky by som nemal,
bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.
A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu
a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal,
a lásky by som nemal,
ničím by som nebol.
A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu
a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny,
a lásky by som nemal,
nič by mi to neosožilo.
Láska je trpezlivá,
láska je dobrotivá;
nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa,
nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé,
neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy.
Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.
Láska nikdy nezanikne.
Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie.
Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme.
Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné.
Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa.
Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.
Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre.
Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.
A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri;
no najväčšia z nich je láska.