Veľmi pekne vám ďakujem za milé pozvanie na vašu synodu a dovoľte mi, aby som vás pozdravil a zaželal vám úspešný priebeh zasadania i v mene Starokatolíckej cirkvi na Slovensku, ako aj v mene Metropolie sv. Metoda. A teraz s vaším dovolením chcel by som vás povzbudiť stručným príhovorom.

„Nie silou, nie mocou, ale Duchom mojím!" (Zach 4,6).

Chcel by som zaželať synode, ale hlavne i PNKK do budúcnosti, aby sa riadila predovšetkým týmto výrokom. A preto dovoľte mi priblížiť toto želanie nasledujúcim príbehom.

Známy kazateľ David Wilkerson vo svoje knižočke Dýka a kríž spomína okrem iného i na svoje detstvo. V meste Phlipsburg kam sa práve presťahovali zažil takúto udalosť:

V škole sme mali chlapca, menoval sa Chuck. Pravý tyran. Dozvedel som sa o ňom, že vždy zmlátil nové deti, ktoré prišli do školy a to zvlášť deti kazateľov.

Chucka som sa bál, skôr než som ho uvidel. A tak som prosil Pána, čo mám robiť, keď sa s ním stretnem. Dostal som odpoveď: „Nie silou, nie mocou, ale mojím Duchom". Uveril som týmto slovám, tomuto riešeniu problému. Až sa stretnem s Chuckom, spoľahnem sa na Boží sľub a On mi určite dá silu a odvahu.

Skúška viera čoskoro nastala. Jedného jarného dňa som šiel sám zo školy domov. Pamätám sa, že som mal nové šaty, čo bol veľký dôvod, aby som sa vyhol akejkoľvek potýčke. Náhle som ale uvidel pred sebou chlapca. Bol to Chuck. Naduto kráčal po opačnej strane ulice. Akonáhle ma uvidel, prešiel na moju stranu a valil sa proti mne ako ťažký, supiaci, zlý býk. Chuck bol veľký chlapec vážil o 25 kg viac ako ja. Postavil sa mi do cesty, nohy rozkročené, ruky v bok.

„Ty si kazateľov syn, že?!" nebola to však otázka, ale výzva, a ja som v tej chvíli stratil všetku nádej na moju svätú smelosť. Bol som úplne vydesený.

Začal som si ale stále dookola opakovať "Nie silou, nie mocou, ale Duchom mojím, Nie silou, nie mocou, ale Duchom mojím..." Medzitým Chuck ma provokoval a urážal. Ja som však doposiaľ vôbec nahlas neprehovoril, ale rozhostil sa vo mne úžasný pokoj. Cítil som ako strach ma opúšťa a namiesto neho prichádza pocit istoty a radosti. Pozeral som sa na Chucka s úsmevom.

Ten bol stále zúrivejší. Tvár mu očervenela a vyzval ma na boj. Ja som sa však stále len usmieval.

Chuck ma začal obchádzať so zaťatými päsťami. A robil proti mne všelijaké výpady. No naraz spoznal, že ten malý chlapec, ktorým som bol ja, sa vôbec nebojí. Stále som sa totiž na neho iba usmieval. Napokon ale Chuck uderil. Bola to však iba chabá, váhavá rana, takže som nestratil rovnováhu a nespadol. Ticho som sa len smial. A tak zrazu Chuck prestal s obchádzaním okolo mňa, obrátil sa a odišiel.

Na druhý deň v škole som započul, že som premohol najväčšieho bitkára v meste. A túto správu rozšíril samotný Chuck.

Bratia sestry, viem, že takéto nenásilné riešenie problémov nie je vôbec ľahké. Totiž, my máme sklon skôr reagovať na silu silou, a to preto, že všetci máme v sebe padlú povahu, ktorú sme zdedili od zlého nepriateľa padlého archanjela Lucifera. A práve ten nás navádza riešiť problémy v jeho duchu, hoci si to ani neuvedomujeme. Preto je potrebné zmeniť naše myslenie, čiže v duchu pokánia postupovať na základe slov Pána Ježiša: „To, čo nechcete, aby ľudia robili vám, nerobte to ani vy im". A ďalej nech vás i vašu cirkev vedie náš Pán svojím Slovom v Duchu svätom. Verím, že tak naplníte svoje poslanie, čo vám zo srdca želám a po čom túžim i ja osobne.

Ďakujem vám za pozornosť.