Staršie ročníky

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 12. apríl 2017 Napísal: Beáta Krajčíková
Dátum uverejnenia Prečítané: 17x
Vytlačiť

Bol priam rozprávkový, nádherný, slnečný deň, ako stvorený na výlet. Akurát začali jarné prázdniny, s manželom sme si vzali dovolenku, tak nám nič nebránilo prežiť tento krásny deň spolu s naším synom v náručí ( a to doslova) nádhernej prírody Malej Fatry. Prvý náš typ nás viedol na chatu pod Grúňom. Len čo sme však vystúpili z auta, očaril nás slnkom zaliaty hrebeň Malej Fatry. Vo Vrátnej doline už po snehu nebolo ani stopy. Hore sa týčil zasnežený kopec, lanovka neustále premávala a už len málo stačilo, aby sme zablatený chodník na Chatu pod Grúňom zamenili za snehom zaliate končiare. Lanovky nemám v obľube, stále mám pred nimi akýsi rešpekt, ale čo človek neurobí pre rodinu. Druhá vec je, že som si predstavila, ako tam hore je nádherne, opäť som strach prekonala a už sme sa viezli smerom hore. Po vystúpení, sme sa ešte v stanici rozhodovali, že prejdeme hrebeň cez Chleb na Poludňový Grúň a Chatu pod Grúňom, kde sme pôvodne chceli ísť.

 

Ľudí v okolí sa premávalo pomerne dosť, skialpinisti si vychutnávali krásnu hôr, snehu, slnka, jasnej oblohy, pohľad na neopísateľnú krásnu zasnežených končiarov a adrenalín na lyžiach, pod ktorými sa už ukazovali pásy lesa ihličnatého s listnatým. Tak sme sa vybrali. Fúkal silný vietor, pozorovali sme lyžiarov a zamýšľali sa nad tým, že ten hrebeň je dosť zradný, nejdeme tam, len tu nad hornou stanicou lanovky sa trochu poprechádzame. Vystrojení turisti šli na Chleb, Kriváň, skialpinisti si to brázdili hore – dole. Človek sa tu hore cíti, ako v nebi. Napĺňajú vás nádherné pocity ticha, krásny, úžasu, pokoja a pohody. Ako tak prechádzame smerom na Veľký Fatranský Kriváň, manžel zo 20 krokov predo mnou fotí a kameruje synčeka ako sa teší zo snehu. Vidím, že hore sa nedá ísť, keďže veľmi fúka, zubaté slnko sneh topí, ale neúprosný vietor z neho robí ľadovec. Stretáme dvoch turistov, ktorí kráčajú z vrcholu. Po pozdrave, nás mladý muž upozorní, že je to veľmi zľadovatené, aby sme hore nešli. Tiež nám prezradil, že spadol a doráňal si ruku na ľade. Na túto výstrahu sme sa rozhodli ísť hneď späť. Maximálne po 5-tich spiatočných krokoch sa synčekovi šmyklo a na bruchu letel po ľade do rokliny. V ten moment som sa za ním hodila a zachytila ho za chrbát vetrovky, z ktorej sa mi čochvíľa vyšmykol. Netuším, akou rýchlosťou sme sa kĺzali dolu, človek nič iné nevidí, len obrovskú zľadovatenú bielu plochu a zraz, za ktorým nevieš čo ťa čaká. Snáď svojou väčšou váhou dobehnúť syna a zachytiť ho za nohu. On kričal: „Drž ma!" ja som mu kričala: Nikdy Ťa nepustím!" Rútili sme sa dolu svahom a v hlave sa mi objavila myšlienka: „ Takto končí náš pozemský život." Všetci traja spolu v jeden deň, v jednej chvíli opúšťame tento svet v lone krásnej prírody, ktorú sme tak radi navštevovali. Manžela som nevidela, on sa šmýkal iným smerom. Tá predstava (istota) držím za nohu svoje jediné dieťa a kĺžem sa sním, zdá sa neuveriteľnou rýchlosťou do bielej priepasti, ktorej nie je vidno koniec. Vo víre myšlienok, ktoré sa mi prehŕňali hlavou o tom, že toto sú posledné chvíle nášho pozemského života som sa obrátila na Boha: „Pane Bože, ak nás tu ešte chceš mať zázrakom zastavíš toto nekonečné kĺzanie." Kopaním pätou do tvrdého ľadu, aby sa rýchlosť spomalila a nejako som zastavila, Boh musel rozprestrieť svoju sieť a my sme na tvrdom ľade zastavili. Okamžite som nohou bila do ľadu, snažila sa vyhĺbiť ryhy, do ktorých som zakliesnila nohy svoje aj synove. Vtedy pred nami ešte stále videla nie už veľký biely pás ľadu a za ním nič ... za chrbtom asi 15metrov bol manžel. Myslela som, že on zostal na chodníku a kričala som mu, aby šiel na chatu po pomoc. On mi len kázal zostať bez pohnutia, že k nám ide. Palicou horko – ťažko vyrýval diery, kde si zakliesňoval nohy, aby sa k nám dostal. On sa šmýkal vpravo od nás, no to som sa dozvedela až neskôr, ako i to, že nešiel na chatu po pomoc, lebo by to trvalo dlho a ako má pozná, ja by som na jednom mieste nezostala a on sa bál, že nás tam už nenájde. Nechcela som, aby šiel za nami. Bála som sa, že sa mu šmykne, ja ho nedokážem zachytiť, a ak áno, stiahne aj nás. Ak ho náhodou nezachytím, neviem, či by som sa dokázala dívať ako padá dolu. Synček sa celý triasol, plakal a nechcel, aby som robila čo aký pohyb. Bál sa, aby sme sa opäť nezačali šmýkať. No čakať som nemohla, a začala som tiež robiť ryhy pre nohy, aby sme sa dostali do bezpečia. Fúkal silný vietor, zrazu nikde neboli turisti, ani skialpinisti. Možno nám to trvalo hodinu, čo sme sa pomalými premyslenými, ak je v takomto stave možné uvažovať, pohybmi dostali k manželovi a on k nám. Keď sme boli už všetci traja spolu, nastala malá radosť, ale ešte nás čakal dlhá cesta do bezpečia, ktorú sme s božou pomocou – bez nej by sme boli stratení – zvládli. Vtedy, na ľade som konala na záchranu našich životov, no dnes mi stále ide srdce vyskočiť z hrude pri pomyslení, o čo išlo. Pri každom zatvorení očí, vidím syna letieť do priepasti a počujem ho kričať: „ DRŽ MA!"

Boh nás v rukách má. On nás držal, drží a verím, že bude držať naďalej. Nikdy na to nezabudnem.

Ostatná aktualizácia: streda, 12. apríl 2017, 08:09
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2016Ako nás zachránila Božia sieť