/ 1
Hlavnou myšlienkou Veľkej noci je víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou. A preto môžeme so starozákonným žalmistom zvolať: „Toto je deň, ktorý učinil Pán; plesajme a radujme sa z neho“ (Žalm 118,24).Radostnému vzkrieseniu však predchádzalo bolestné ukrižuj. A tak to býva i v našich životných situáciách. Lenže v čase utrpenia je nám často vízia krajšieho, toho nového života beznádejne zahmlená. A práve vtedy, keď sa už nenapĺňajú naše plány, alebo keď úplne stroskotali, máme sklon k rezignácii a zúfalstvu. Lenže Boh má pre nás víziu! Víziu Veľkej noci, víziu prechodu – Paschy – do zasľúbenej zeme Božieho kráľovstva. Túto víziu nám chce predložiť i dnes, v našej dobe.
Preto, uvedomte si, bratia a sestry, že „už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Veď teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili. Noc pokročila, deň sa priblížil“ (Rim 13,11-12). „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a ostatné sa vám pridá...“ (Mt 6,33). Nebuďme ustarostení o život, i keď nás ohrozujú existenčné otázky. Skutočne Boh má pre nás východiská a riešenia, len mu dôverujme, hľadajme a nájdeme, prosme a dostaneme, klopme a otvorí sa nám... Zaujímajme sa viac o život vo svetle viery a nájdeme odpočinok pre svoje duše.
Pýtame sa však, čo je to za víťazstvo nad smrťou, keď stále a stále počúvame o vojnách a mnohých nepokojoch vo svete, v ktorých denne hynú, zomierajú ľudia? Aké je to víťazstvo, keď pozorujeme i v našom okolí nespravodlivosť, vzrastajúcu biedu sociálne slabých ľudí a ďalšie existenčné neistoty? Naozaj sa môžeme spoľahnúť v takýchto situáciách na Boží prísľub, že nám pomôže, že má pre nás východiská a riešenia?
Nad akou smrťou to vlastne náš Pán Ježiš Kristus zvíťazil? – Nad fyzickou či biologickou určite nie. Totiž nad takou smrťou ani nie je potrebné víťaziť, pretože zákon prírody, Boží zákon, tu funguje od počiatku stále rovnako. To, čo sa fyzicky a biologicky narodilo, musí v procese rastu a vývoja prísť i k svojmu zániku, či lepšie povedané k transformácii, či recyklovaniu. Tak je to i s naším ľudským telom.
Ježiš zvíťazil nad duchovnou smrťou, do ktorej sme upadli prvotným hriechom našich prarodičov. Tá smrť nás oddelila od Boha, od zdroja pravého a šťastného života, od večnej perspektívy plnohodnotného života. A práve z takéhoto tragického stavu nás vyslobodil Boh skrze svojho Syna Ježiša Krista, keď nám nanovo vydobyl stať sa jeho deťmi. O toto znovuzrodenie sa náš nebeský Otec usiloval po celé dejiny, no neustále zlyhávanie jeho ľudských spolupracovníkov odďaľovalo vytúžený deň víťazstva.
Ďalšia otázka nám môže napadnúť v súvislosti s vonkajším stavom znovuzrodených ľudí, totiž tých, ktorí uverili, že Ježiš nás smrťou vykúpil a skrze sviatosť krstu nás uvádza do rodiny Božích detí: Aký je tu rozdiel medzi pokrstenými, medzi tými čo sú pobirmovaní a tými, čo nie sú? Na prvý pohľad, hlavne vzhľadovo, žiaden. Ale takto nejako to bolo i v prípade pádu našich prarodičov. Keď zhrešili a duchovne zomreli, čím upadli intelektuálne a duchovne hlboko pod ľudskú dôstojnosť a úroveň, navonok ostali nezmenení. Ich fyzická podoba im zostala. No ovocie ich pádu v dejinách je zrejmé. A preto i ovocie duchovného znovuzrodenia sa prejavuje predovšetkým s odstupom času. Odhliadnuc od negatív, ktoré žiaľ, kresťania, vrátane nás samotných, v dejinách spôsobili, nikto nemôže poprieť úžasné hodnoty a prínos pre ľudstvo, ktoré kresťanstvo uskutočnilo.
Teraz je však čas ísť ďalej, pokračovať v štafete našich predkov a pripravovať cestu pre dovŕšenie Božieho plánu, projektu jeho ideálu.
V čom môžeme prispieť my, starokatolícka cirkev, resp. Slovenská katolícka cirkev? Veď sme len malé spoločenstvo. Ale nebolo to tak i v prípade prvých kresťanov, svedkov zmŕtvychvstalého Ježiša Krista? Významná osobnosť už minulého storočia Matka Tereza raz prehovorila k svojim sestrám týmito slovami: „nezáleží na tom koľko nás je, ale na tom či sme dobré“. A taktiež nám môžu byť povzbudením i slová známeho Rogera Schutza z Taize: „Keď sa spoločenstvo, malé či veľké, stane vyjadrením vzájomnej lásky, určite bude možné uveriť evanjeliu“. Rozvinutie týchto slov a praktický návod na realizáciu nášho poslania v súčasnosti nájdeme v článku Júlie Halamovej v knihe Psychológia a kresťanstvo, kde hovorí:
„Jedno z možných vysvetlení, prečo boli prví kresťania takými fenomenálnymi evanjelizátormi a prečo sa teda kresťanstvo, napriek mnohým prenasledovaniam v ranom období tak šírilo, ponúka vo svojej knihe „V inom rytme“ Scott Peck. Podľa neho to nebolo ani tak vďaka osobnej charizme týchto ľudí, ani preto, že by kresťanstvo bolo takou prijateľnou doktrínou (naopak, patrí medzi tie najnáročnejšie alebo najnepríjemnejšie doktríny, ktoré svet pozná), ale aj preto, že objavili tajomstvo komunity. Vraj nemuseli kvôli evanjelizácii ani pohnúť prstom. Predstavte si nasledovnú hypotetickú situáciu: niekto ide akousi vedľajšou uličkou v Korinte alebo v Efeze a všimne si skupinku ľudí sediacich pohromade a rozprávajúcich sa o akýchsi podivných veciach – čosi o mužovi, poprave a prázdnej hrobke. Tomuto prizerajúcemu sa to nedáva žiaden zmysel. Ale na spôsobe, akým spolu títo ľudia hovoria, ako sa k sebe správajú, ako sa na seba pozerajú, a ako sa spoločne smejú, v tom je niečo veľmi príťažlivé. Títo raní kresťania vydávali „vôňu lásky“. Okoloidúci aj chcel ísť ďalej svojou cestou, ale bol touto skupinkou akýmsi zvláštnym spôsobom priťahovaný. Chvíľu sa započúval, a keďže stále nerozumel, opäť sa mal k odchodu. Ale zase ho akoby niečo pritiahlo späť. Uvedomil si, že hoci nemá ani poňatia o tom, čo títo ľudia rozprávajú, že mu to až tak nevadí, pretože chce byť pritom, chce sa toho tiež zúčastniť, chce to tiež prežívať.
Takto nejako to vyzeralo v ranom období kresťanstva“[1] a my túžime dodať, že takto nejako by to malo byť i naďalej v našej starokatolíckej cirkvi, ktorá sa hlási svojím učením a disciplínou práve k týmto kresťanským počiatkom. Šírme preto vôňu lásky, pochádzajúcu z víťazstva a nádeje zmŕtvychvstalého Krista a uvidíme, že nie smrť, ale život má posledné slovo, resp. večné radostné pokračovanie našej perspektívy.