Viac ako dva roky uplynulo od doby, čo sa pontifikátu ujal bývalý prefekt kongregácie pre náuku viery kardinál Jozef Ratzinger pod menom Benedikt XVI. Oproti dvadsaťsedemročnému pontifikátu jeho predchodcu Jána Pavla II. je to zatiaľ len nepatrný zlomok času a predsa sa mu už za tak krátky čas podarilo dvakrát šokovať svet a vzbudiť voči sebe v dosť významnej časti ľudstva negatívne ba až nenávistné emócie.Hovoriť o šokovaní je tu naozaj na mieste, pretože u diplomaticky uhladeného, vždy k tolerancii a zmieru vyzývajúceho pápeža Jána Pavla II. to nebolo zvykom a zrejme sa aspoň podvedome očakávala v tomto smere kontinuita. Aké to vytriezvenie po dvoch tvrdých vyhláseniach, po ktorých musí byť každému zrejmé, že Vatikán už nehodlá počúvať, chce len diktovať. Oba prípady sú si navyše podobné v tom, že na vlnu nesúhlasu a kritiky predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi odpovedali tým istým spôsobom – nič zlé sa nestalo, ide len o nepochopenie a nedorozumenie zo strany tých druhých.

Prvé pobúrenie nastalo potom, čo Benedikt XVI. vo svojej prednáške v Regensburgu použil dosť nevhodný citát od ináč bezvýznamného panovníka už upadajúcej Byzantskej ríše, v ktorom označil islam za nositeľa agresie a intolerancie bez akéhokoľvek hodnotového prínosu pre ľudstvo. Nepokoje u moslimov sa mu podarilo ako-tak urovnať po narýchlo pripravenej ceste do Turecka, kde presviedčal jeho politických i náboženských predstaviteľov o svojej úcte k hodnotám islamu a vyjadril svoju podporu pri úsilí tohto štátu vstúpiť do zväzku štátov Európskej únie. O ten druhý šok sa síce nepostaral priamo Benedikt XVI., ale kongregácia pre náuku viery vydaním dokumentu "Odpovede na otázky ohľadne niektorých aspektov učenia o cirkvi", avšak on ako hlava rímskokatolíckej cirkvi jej obsah musel schváliť a dokonca ho odporučil zverejniť, aby bol ľahko prístupný verejnosti. Tento dokument vyvolal búrlivé reakcie u predstaviteľov reformovaných kresťanských cirkví a to vďaka formulácii jednej odpovede, podľa ktorej ich z katolíckeho hľadiska nemožno nazvať cirkvami v pravom slova zmysle: „Podľa katolíckeho učenia nemajú tieto spoločenstvá apoštolskú postupnosť vo sviatosti kňazstva, a tak im chýba podstatný konštitučný prvok, aby boli cirkvou. Spomínané cirkevné spoločenstvá, ktoré najmä v dôsledku toho, že nemajú sviatostné kňazstvo, si nezachovali pôvodnú a neporušenú podstatu eucharistického tajomstva, nemôžu byť podľa katolíckeho učenia nazývané ,cirkvami‘ vo vlastnom zmysle slova.“ Predseda českej ekumenickej rady cirkví Pavel Černý reaguje: „Obávam sa, že nový vatikánsky dokument nešťastným spôsobom zasahuje do ekumenického procesu, spôsobuje bolesť a prehlbuje rozdelenie.“ Podobným spôsobom k tejto veci zaujalo stanovisko aj predsedníctvo ekumenickej rady cirkví v SR: „Predsedníctvo ERC v SR je hlboko znepokojené obsahom najnovšieho dokumentu Vatikánu k učeniu o cirkvi ... So znepokojením sleduje ako najnovší dokument Vatikánu vedie skôr k podnecovaniu neznášanlivosti, duchovnej pýchy a vášní ako medzi veriacimi rímskokatolíckej cirkvi tak aj medzi veriacimi ostatných cirkví. Tvrdenia o exkluzivite, nech sú motivované akokoľvek, neprinášajú pokoj a porozumenie.“ Predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi sa snažia širokú verejnosť upokojiť tvrdením, že týmto dokumentom Vatikán nemá v úmysle zvrátiť doterajšie ekumenické úsilie, ale práve naopak, snažia sa tomto proces zjednotenia cirkví zintenzívniť objasnením svojho stanoviska a vyzvať aj ostatné cirkvi, aby jasne zadefinovali svoje pozície, pretože bez úprimnosti a jasnom uvedomovaní si svojej identity niet skutočného a tvorivého dialógu. Kardinál Walter Kasper sa vyjadruje nasledovne: :Každý dialóg predpokladá vyjasnenie rôznosti pozícií. V tomto zmysle práve naši protestantskí partneri nedávno požadovali jasne definovaný ekumenizmus.“ Predseda Rady pre ekumenizmus Konferencie biskupov Slovenska biskup Andrej Imrich píše: „V žiadnej vzájomnej komunikácii identitu nemožno skrývať, za identitu sa neslobodno hanbiť a identitu nemožno falšovať ani nijako predstierať.“ Avšak zástupcovia nekatolíckych cirkví tento argument prísne odmietajú. Predsedníctvo ERC v SR vo svojom stanovisku ďalej uvádza: „Predstaviteľom cirkví združených v ERC v SR je známe rímskokatolícke učenie o cirkvi a rovnako známe sú aj ekumenické dialógy na rôznych úrovniach zaoberajúce sa otázkou učenia o cirkvi. Preto otázky, na ktoré najnovší dokument Vatikánu odpovedá, nie sú našimi otázkami, nekladieme si ich a ani sa necítime byť adresátmi uvedených odpovedí.“ Po týchto vyhláseniach a reakciách predstaviteľov jednej i druhej strany ostáva situácia pre bežných kresťanov zrejme trochu nejasná a preto je dôležité si tu zreteľne zodpovedať na tieto otázky: Čo nové priniesol tento vatikánsky dokument? Aká je jednoduchá otázka, taká je jednoduchá aj odpoveď – nič nové nepriniesol. V tomto dokumente sa nachádza to, čo rímskokatolícka učila a verila v náuke o cirkvi dávno pred vydaním tohto dokumentu a čo ju evidentne odlišuje od iných cirkví. Môžeme povedať, že je z hľadiska ekumenického úsilia prínosom, alebo krokom späť? Tu sa nám už názory rôznia, ale myslím si, že úplne postačí, ak použijeme zdravý „sedliacky“ rozum. Predstavme si, že s niekým máme rozdielny názor na určitú vec, no napriek tomu máme záujem s ním o tejto veci viesť dialóg. Ako by sme mali postupovať? Aby bol dialóg vôbec možný, museli by sme nájsť niečo, čo je vo vzťahu k danej veci pre nás spoločné a z toho spraviť základnú prizmu, cez ktorú by sme mohli nahliadať na naše odlišnosti a skúmať, či tam nejaký priesečník nenájdeme. Ak však vopred stanovím svoju pozíciu, ktorú za žiadnych okolností nehodlám meniť, a ktorá je v príkrom rozpore s pozíciou toho druhého, je jasné, že k žiadnemu dialógu dôjsť nemôže. Jediné, o čo by som sa mohol pokúsiť, by bolo len presviedčanie toho druhého o mojej pravde, no k dialógu je potrebné nielen prezentovať seba, ale aj počúvať. Čiže, pri pevnom a nemennom stanovení svojej pozície niet miesta pre počúvanie a tým aj pre dialóg. Vráťme sa však k našej situácii a položme si otázku: nájdeme v novom vatikánskom dokumente nejaký priestor pre dialóg, alebo len presnú definíciu, o ktorej nemám záujem diskutovať? Navyše, ako správne poznamenalo predsedníctvo ERC v SR, pozície jednotlivých cirkví sú už dávno dostatočne známe, predsa sa už o nich vedie dlhšiu dobu diskusia, tak z akého dôvodu tu niekto vychádza so svojím názorom spôsobom, akoby ho predtým nikto nepoznal? Je len jeden dôvod – rázne dialóg na túto tému ukončiť a dať každému, čo najzreteľnejšie najavo, že len tento názor je správny. Willem A. Visser’t Hooft, generálny tajomník Ekumenickej rady cirkví v rokoch 1948 až 1966, píše tieto slová: „Než vzniklo ekumenické hnutie, hovorilo sa tiež o jednote ... Bolo toľko plánov na zjednotenie, koľko bolo konfesií. Viedlo to k tomu, že takmer všetci rozdávali pozvánky: Príď k nám a uskutočňuj s nami pravú jednotu – lenže márne sa čakalo na odpoveď. Aká neplodná situácia! Originalita moderného ekumenického hnutia však spočíva v tom, že sa neviaže na žiaden z možných plánov na zjednotenie. Hovorí cirkvám: vieme už, že máte o jednote svoje vlastné presvedčenia. Radi by sme však vytvorili spoločenstvo, a tu v rozhovore a spolupráci jedni druhých lepšie spoznáme, zistíme, čo nás spája a možno zrazu tak objavíme, akú podobu má pravá jednota mať.“ Ak teda predstavitelia rímskokatolíckej cirkvi aj po vydaní tohto dokumentu tvrdia, že majú záujem o ekumenizmus, ide len o zavádzanie verejnosti, pretože podstata tohto hnutia spočíva v načúvaní toho druhého a nie v jednostrannom presviedčaní o svojom názore. Každému veriacemu je známy evanjeliový príbeh o hriešnom, ale pokornom mýtnikovi a spravodlivom, ale pyšnom farizejovi. Práve postoj mýtnika sa stáva vzorom pre život každého človeka, ktorý chce žiť vo svetle Ježišovej pravdy. Ak sa tento príbeh týka jednotlivcov, spoločenstvá sú z toho vyňaté? To by predsa nemalo logiku. Čiže, aké svedectvo vydáva cirkevné spoločenstvo, ak jeho predstavitelia sa pyšne bijú do pŕs a vyhlasujú, že len oni majú pravdu, tí druhí sa mýlia, a preto ich nemožno považovať za rovnocenných partnerov? Vychádzajúc z daného príbehu, je vopred jasné, či sa k takejto cirkvi viaže Božie zasľúbenie a milosť. Mali by sme si uvedomiť všetci kresťania, ale zvlášť predstavení jednotlivých cirkví, že v ekumenickom dialógu nejde o konanie kompromisov a laxný relativizmus spojený s rozrieďovaním Ježišovej pravdy. Ide tu o volanie Ducha Svätého k pokore, sebakritike, prekonávaniu vlastnej pýchy a obmedzenosti i k snahe vytvoriť tu dostatočný priestor pre pokánie, v ktorom jedinom je možné uzrieť jasné kontúry Božej pravdy.