A zas je tu november... Prší, fúka vietor, hmly... K tomu kvety na hroboch, svetlá sviečok zažaté v kahancoch... Každý to pozná – je to čas „dušičiek“. Podaktorí raz, iní viackrát do roka si spomenú na tých, ktorí odišli do duchovného sveta.

Často sa skôr bojíme už len slova smrť, nie to ešte toho samotného faktu. Ale prečo? Verím, že život pokračuje i za hranicami nášho fyzického zmyslového vnímania. Veď o tom svedčia mnohé výskumy a dôkazy. Skôr by sme sa mali zamerať na prípravu na odchod do druhého sveta a pracovať na prepojení tohto „nášho“ fyzického s tým „druhým“ duchovným. Potom by podľa mňa strach vymizol, keby sme videli reálnu realitu celého univerza.

A dušičky by boli sviatkom živých.