Poznáte ten pokoj, keď vás ráno budia lúče slnka, spev vtákov, jemný vánok a vôňa domova? Takéto rána sú akoby prebudením do nového života, kedy človek má pocit, že dokáže všetko, čo si zaumieni. Že ste tento pocit už dlho nemali? Všetko vôkol nás sa rozplýva v kriku budíka, áut štartujúcich a ponáhľajúcich sa do práce, či vnútorný pokoj vám narúša denná dávka „noviniek" zo sveta? Nenechajme si narušiť kľud našej duše, viem, že ťažko je sa vyhnúť húkajúcim alarmom, ktoré nám stále hlasnejšie a hlasnejšie oznamujú, že sa rútime do horších časov. Nie sú peniaze, zdravotná starostlivosť kolabuje, stres z atmosféry na pracovisku a ľudia, ktorí sa o nás starajú, riadia náš štát a spoliehame sa na nich, sami priznávajú, že sú v koncoch. Všetko toto a k tomu náš vlastný pocit, ktorý nadobúdame z týchto vonkajších podnetov, že sme zlí, nezodpovední, že len našou vinou sme na tom stále horšie. A vy sa potom naozaj cítite horšie. Presne v tomto momente zastavte, vypnite vonkajší znepokojivý šum médií, áno, buďme zodpovední, ale nie v strachu, nebojujme, nešírme nenávisť, strach, vyhrážky či dokonca násilie. Nie, zlom sa zlo nikdy nevyrieši.

Okrem hlavného poslania a povolania byť lektorkou pre duchovnú oblasť, popri tom aj učím. Zámerne píšem „popri tom," nakoľko sa v tomto momente asi rozchádzam s pohľadom väčšiny učiteľov. Vždy a to už pri nástupe do zamestnania v školstve, som bola presvedčená o tom, že vzdelanie by nemala byť priorita. Znie to zvláštne?
Nikoho nechcem týmto poburovať, avšak neviem si pomôcť s týmto mojim vnútorným pocitom. Výchovno-vzdelávací proces na škole je mojou oficiálnou náplňou a plne sa s tým stotožňujem. Na prvom mieste výchova a prostredníctvom nej aj vzdelávanie. Áno, v tomto poradí to cítim, že Boh by si želal rozvíjať intelekt, ktorý je tiež Jeho darom. Mať vedomosti a výchovu len ako doplnok, to vedie k vojnám, nerovnosti, povyšovaniu sa. No byť vychovaný a popri tom sa vzdelávať, to je kľúčom k úspechu a rozvoju osobnosti.

„Dělání, dělání, všechny smutky zahání". Poznáte túto pesničku? „Princové jsou na draka" bola rozprávka môjho detstva. Myšlienka ktorou sme boli vychovávaní ako deti, neustále nám bolo prizvukované, že je potrebné stále niečo robiť. Kedykoľvek v škole, keď učiteľ videl, že nejaký žiak bol duchom neprítomný, dostal poznámku. Doma, ak sme sa nechytili upratovania, učenia alebo aspoň čítania knihy, bolo nám povedané, že máme niečo robiť. Čokoľvek. Nie je dobré predsa sa len tak pofľakovať.

Spiaci a mŕtvy – ako si navzájom podobní sú! Netvoria rovnaký obraz smrti?
Epos o Gilgamešovi
Rozmýšľať o smrti je ťažké a ešte ťažšie je aj o nej rozprávať. Téma smrti jednoducho patrí k tabu a sú miesta, skupiny ľudí, spoločenstvá ba celé kultúry, kde sa o smrti hovoriť nesmie, alebo prinajlepšom sa to pokladá za niečo neslušné. My však žijeme v spoločnosti ovplyvnenej kresťanstvom, pre ktoré je téma smrti a konfrontácia s ňou veľmi dôležitým prvkom. Len sa napríklad vyberme niekam autom a nech je tá cesta neviem ako krátka, je takmer nemysliteľné nestretnúť popri ceste aspoň jeden kríž. To isté platí aj pri prechádzke obyčajným chodníčkom niekde v lese. Kríž ako symbol kresťanstva vyjadrujúci utrpenie a smrť je teda neodmysliteľnou súčasťou nášho života a symbol nikdy nemlčí, rozpráva aj vtedy, keď si to človek nepraje – stačí sa naň len pozrieť a jeho posolstvo k nám prehovorí, či chceme alebo nie. A jeho posolstvo niekedy spočíva len v tom, že nám za každou istotou, o ktorú by sme sa chceli oprieť, postaví jedno veľké ALE.

Žijeme na megaruskom kole - v dobe, kedy je vôkol nás zhon. Často nás obklopuje strach a kvári nás pocit neistoty. A tu zdvihneme svoj pohľad a uvidíme stromy obsypané pravým zlatom. Iné sú rubínovo červené. Ďalšie postriebrené perleťou. Prišla jeseň. Prišiel čas stíšenia. Čas, kedy podľa dávnych tradícií prichádzame na hroby svojich blízkych a zdobíme ich kvetmi. V tme večera pripomína pohľad na cintorín rozžiarený vianočný stromček. Prišiel čas zamyslenia...
Otec Augustín mi kedysi rozprával takýto príbeh:

Ako kresťanom nám príde na um jednota spoločenstva, ktoré má kresťanské hodnoty. Pod vytváraním jednoty medzi ľuďmi si predstavujeme vytváranie priestoru, kde sa ľudia cítia dobre, je o nich postarané, pomáhajú si navzájom, riešia spoločne problémy, podelia sa o radosť i smútok. Avšak jednota má viac spoločné s jedinečnosťou než spoločenskou jednotkou. Ľudia, ktorí hľadajú svoje poslanie, svoje životné nasmerovanie, čakajú, že rada a pomoc príde od niekoho druhého, že si nájdu spriaznenú dušu, resp. duše a budú sa vedieť spoľahnúť jeden na druhého. Áno, možno to takto naozaj vie dočasne fungovať. Veď aj Ježiš prišiel, aby ľudí zhromaždil, aby im poskytol útechu, no pointa všetkého netkvela v spoľahnutí sa na druhých. Dokonca ani na neho nie. Veď aj on bol človek, človek, ktorý sám by niekedy možno túžil po pochopení, a teda najmä pochopení jeho činov. Avšak neprišiel ľudí zjednotiť so sebou samým, ale s Bohom, ktorý je v každom z nás.