/ 0
Krutá vojna (1. svetová) zobrala mojej babke (starej mame) otca (môjho pradedka)
V nedeľu, 11.11.2018, budú zvoniť zvony (aj u nás v Starokatolíckej cirkvi na Slovensku), aby nám pripomenuli 100. výročie ukončenia hroznej 1. svetovej vojny. Pri tejto príležitosti sa zamýšľam i nad ťažkým osudom mojich predkov, ktorým táto vojna spôsobila krutú bolestnú ranu.
Do Dolnej Tižiny prišiel oznam o tragickej správe: ako prvý z vojakov tejto obce padol niekde pri Tešíne Ondrej Chabada, otec troch malých detí (stará mama bola najstaršia, narodila sa v roku 1908).
Životné podmienky v tej dobe boli veľmi ťažké nielen pre mladú vdovu a jej rodinu, ale i pre celú obec a okolie. Zaiste toto všetko prispelo aj k predčasnému úmrtiu mojej prababky; zomrela v 42. roku svojho života. Kto však poznal jej dcéru, moju starú mamu, ten mi dá za pravdu, že hoci to bola žena nie veľkého fyzického vzrastu, skôr drobná žena, vzdelanie mala iba základné, absolútne nebolo možné v tejto oblasti za spomínaných podmienok niečo viac dosiahnuť, bola to však žena s prirodzenou inteligenciou, ktorá i v ťažkých životných situáciách (to môžem ja stopercentne potvrdiť) dokázala dať nádej a priniesť zvláštny pokoj. Pamätám sa, ako po jej pohrebe povedal jej zať (mojej mamy švagor): „Ak táto žena nebude v nebi, tak potom tam nebude nikto". A to je čosi, takto povedať o svojej svokre!
Ale prešiel by som teraz na tému, o ktorej som začal písať na začiatku. Totiž ku krutej vojne, ktorá skončila, ale aj k výzve, aby sme nezabúdali a nedali sa ovplyvniť nikým, že vojna je riešením pre dosiahnutie mieru a pokroku. Totiž, obávam sa, že niečo podobné, ako pred vyše sto rokmi sa nám podprahove dostáva i dnes do našich myslí.
Preto zamyslíme sa nad slovami politikov tej doby, o ktorých sa zmieňuje Paul Johnson vo svojej knihe Dejiny 20. storočia:
Niekoľko týždňov pred vypuknutím 1. svetovej vojny Kurt Riezler, sekretár nemeckého ríšskeho kancelára Bethmanna Hollwega, si vo svojich poznámkach, dňa 7. júla 1914, napísal: „Kancelár predpokladá, že vojna, nech dopadne akokoľvek, skončí vyvrátením všetkého, čo existuje. Súčasný svet je veľmi zastaraný a bez nádeje"; a 27. júla 2018 pokračoval: „Osud mocnejší než ľudské sily visí nad Európou a naším národom".
Po skončení vojny však Winston Churchill ako minister vojny poznamenáva: „Spojili sa v nej hrôzy všetkých vekov a uprostred tých hrôz sa ocitli nielen armády, ale i celé národy. Mocné a vzdelané štáty sa báli – a nie bezdôvodne – o holú existenciu. Ani vládcovia, ani ovládaní sa nezastavili pred žiadnym činom, o ktorom sa domnievali, že by im pomohli k víťazstvu. Nemecko rozpútalo peklo a udržiavalo jeho plamene; tesne v pätách mu však šli zúfalé národy, ktoré boli napadnuté a ich konečnou túžbou bolo sa pomstiť. Žiaden zločin proti ľudskosti a medzinárodnému právu nezostal bez odvety a tá často dosiahla väčších rozmerov a i dlhšie trvala. Žiadne prímerie alebo pokoj zbraniam nezmarilo boj armád. Ranení umierali medzi líniami; mŕtvi práchniveli na poli. Na mori boli potápané lode obchodné, neutrálne i nemocničné a ich posádky boli ponechané osudu alebo povraždené vo vlnách. Bola snaha vyhladovať celé národy bez ohľadu na pohlavie a vek až do úplného podrobenia. Delostrelectvo likvidovalo mesta a kultúrne pamiatky. Zo vzduchu padali bomby na všetkých bez rozdielu. Jedovatý plyn v mnohých podobách dusil a leptal vojakov, vystavených ešte nad to tekutým plameňom. Do nich padali ľudia zo vzduchu alebo pozvoľna hynuli v temných zakutiach mora. Bojová sila armád bola obmedzená len počtom mužov bojujúcich krajín. Európa a veľká časť Ázie a Afriky sa stali jediným veľkým bojiskom, na ktoré padali a z ktorého utekali nie armády, ale celé národy. Keď vojna skončila, zistilo sa, že jediné prostriedky, ktoré civilizované vedecké a kresťanské štáty nepoužili, bolo mučenie a kanibalizmus. A to len preto, že ich účinok bol pochybný".
V dnešný deň, 11.11.2018 zvonia zvony v mnohých krajinách, aby oznamili ľudstvu, že pred 100 rokmi skončila táto hrozná svetová vojna, ktorá bola peklom na zemi. Kiežby tieto zvony boli dnes zvonmi mieru!