/ 0
Počuli sme vo veľmi známom evanjeliu, že máme milovať nepriateľov. Nastaviť líce, keď dostaneme facku. Pozdravovať tých, čo nás nenávidia. Ono sa to dobre počúva. Môže to vieme aj logicky pochopiť, zamyslieť sa nad tým, ale vieme sa s tým aj stotožniť? Vieme to aj na príkladoch zo svojho života. Je to dosť ťažké. Viete, na toto človek potrebuje veľmi, veľmi dlhú skúsenosť sám so sebou. Uvedomiť si v pokore sám, že vlastne ja som zlý človek. Nie som lepší ako ty. A ja veľakrát potrebujem počuť od iného človeka: odpúšťam ti.
Mám ťa rád aj takého, aký si. Zvlášť to potrebujem počuť od Boha. Slová z kríža. Pocit, že tie klince som tam vložil ja svojimi vlastnými hriechmi. Zamyslime sa preto teraz. Budujeme si túto skúsenosť. Dôležitú skúsenosť. Sami. Teraz hneď. V pokore si sami uvedomme svoje zlyhania, svoje nedostatky vo vzťahu k človeku. Uvedomme si, že sme veľakrát nekonali v súlade s princípmi lásky. S tými princípmi, ktoré do nás vložil samotný Boh. Máme ťažkosti s odpúšťaním. Delíme ľudí na dobrých a zlých. Polarizujeme aj my na tých, čo sú nám sympatickí a nesympatickí. A to nemá byť. Treba si to uvedomiť a zamyslieť sa. Skúsme to oľutovať. Nie vždy sa so všetkým dá hneď niečo urobiť. Ale pustíme si do toho svetlo milosti Ducha svätého, začnime pracovať.