„Nejde o to, kde, ale s kým," zaznie z úst chorobou utrápenej filmovej postavy.
Dvaja mladí ľudia sa stretnú a presvedčení o tom, že prežívajú svoje posledné dni na tejto zemi, zoženú kopec peňazí a vyberú sa do Afriky zažiť jeden najkrajší deň. Silný príbeh končí scénou na streche nemocnice, kde sa priateľ pýta priateľa: „Ktorý deň bol teda ten najkrajší?" No odpoveď pri východe slnka už nedostáva. V srdci však vie...
Niekedy nám možno napadne myšlienka prežitia aspoň jedného najkrajšieho dňa. Hľadáme ho, máme plány a sny, za ktorými sa naháňame... Túžime po veciach, no keď ich získame, naša radosť je len chvíľková. Túžime po zážitkoch, no tie s plynúcim časom pominú a ostáva len spomienka. Túžime po všeličom, každý po inom – po zdraví, po šťastí, po mieri, po bohatstve, po dovolenke, po vzdelaní a dobrom zamestnaní... A predsa – nie je niečo viac, čo by nás naplnilo...?

Cestovanie dnes nepredstavuje pre človeka výraznejšiu záťaž. V závislosti od možností a prostriedkov sa bez menších problémov vieme behom jedného dňa dostať aj do tej najvzdialenejšej lokality sveta. Pre mnohých tak cestovanie nieže nie je problémom, ale stáva sa záľubou a koníčkom, ba dokonca až zmyslom života.

V minulosti tomu tak nebolo. Už vzdialenosť presahujúca niekoľko sto kilometrov bola z hľadiska fyzickej i psychickej záťaže a mnohých nebezpečenstiev číhajúcich na cestujúcich značne riskantný podnik, ktorý sa človek odvážil realizovať len vtedy, ak mal na to naozaj vážny dôvod a význam tejto cesty výrazne prevyšoval všetky jej riziká.

Na konci roka v ošiali žiarivých ohňostrojov a na začiatku nového obdobia sa zvykneme zastaviť a zamyslieť sa nad uplynulým časom i nad tým, ktorý práve prichádza. A možno si aj pokladáme otázku „Kto si?", skúmajúcu našu podstatu. Možno si na ňu niektorí nevieme odpovedať alebo odpovedáme bolestným „Nikto" tak, ako Simba v rozprávke Leví kráľ. Hľadáme tak ako on samého seba. Hľadáme svoje miesto v kruhu života. Tí, ktorí ho už našli, učia sa ho prijať. A tí, ktorí ho prijali, ho zaujímajú a žijú podľa svojej vnútornej odpovede.
Dá sa povedať, že sa naše pozície počas rastu na tejto zemi menia – niekedy častejšie, inokedy zriedka. Meníme sa v priebehu času.
Z pohľadu tejto zeme sa narodíme, vyrastáme, dospievame, zakladáme si rodiny, starneme, odchádzame...
Menia sa naše role od dieťaťa navštevujúceho školu cez človeka pracujúceho po muža či ženu odpočívajúceho na dôchodku – teda v ideálnom prípade.
Niekedy meníme svoje školy, zamestnania, bydliská, priateľov...
V podstate však nič z vonkajších vecí nehovorí o našej najvnútornejšej hodnote.
Až bližšia charakteristika seba samého môže odpovedať na otázku „Kto som?". Ako? Môže spočívať v opise našich vlastností, nášho sebavnímania či našich postojov ku konkrétnym témam apod. Tak môžeme ísť do hĺbky nášho srdca.
Je krásne pri tom objavovať vlastnú studnicu pokladov a duchovného bohatstva. Je krásne plniť túto studnicu dobrom a láskavosťou, aby sme z nej mohli potom čerpať nielen my, ale i celý svet, pre ktorého prospech sme tu teraz. Stávať sa každým dňom lepším Človekom. Vyhladzovať zo svojich životov Zlo. Čistiť svoje Ja ako vodu v studničke a nechať sa napĺňať pravou Láskou.