Vianočné sviatky sú pre mnohých z nás idylickými sviatkami, resp. chceli by sme ich takýmito mať. To je naozaj veľmi dobrá túžba. Ale aby sa takými stali, je treba pre to z našej strany aj veľa vykonať. Predovšetkým v duchovnom slova zmysle. Veď Vianoce sú bohoľudskou hodnotou, ktorú aspoň v tomto čase podvedome uznávajú aj tí silne sekulárne orientovaní spoluobčania.

Čo je to ale tá bohoľudská hodnota? Nad tým by som sa chcel spolu s vami zamyslieť, hlavne z myšlienok C. Tresmontanta, francúzskeho katolíckeho teológa.

Podobne ako v prípade stvorenia, ktoré sa nemohlo uskutočniť v ľubovoľnom okamihu, ale si vyžadovalo patričnú prípravu, to isté platí i pre vtelenie Božieho slova v Ježišovi Kristovi. Túto informáciu máme práve od samotného Ježiša.

Vlastne Ježišovi učeníci v tomto smere prijali dve série informácii: Ježiš je človek ako oni, ale aj, že v Ježišovi pôsobil Boh. Čiže mali s ním takúto dvojakú skúsenosť. Avšak od prvých generácií sa prejavovali v tejto otázke dva rôzne smery. Prvý zdôrazňoval iba božskosť a druhý iba ľudskosť Ježiša Krista.

Biskup Apollinarius z Laodicei, ktorý žil v 4. storočí, bol stúpencom prvého smeru. Vychádzal z gréckej filozofie, zvlášť z platónskej a novoplatónskej. Totiž, podľa platónskej antropológie sa človek skladá z dvoch častí:

1. z duše (grécky psyché), ktorá má božskú podstatu

2. z tela (grécky sóma), do ktorého sa duša vtelila, zostúpila.

Apollinariov pohľad bol teologickou katastrofou. Myslel totiž, že vtelenie znamená, že Boží Logos sa vtelil do tela bez duše. Čiže Boží Logos pri vtelení prijíma telo, nie však rozumovú dušu. Následkom toho by bolo, že Ježiš nie je úplným človekom.

Tento názor bol odmietnutý Cirkvou už za života biskupa Apollinara, no v praxi pretrváva nielen u bežných veriacich, ale i v radoch mnohých kňazov. Ježiš je totiž u nich stotožňovaný s Otcom, ktorý je synonymom Boha. A preto výrok Ježiš je Boh, je zavádzajúci, ak ho patrične nevysvetlíme.

A práve toto vysvetlenie nám chce podať C. Tresmontant na základe textu, ktorý sa nachádza v Prológu Jánovho evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh" (Jn 1,1), „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami" (Jn 1,14). Telo, ako ho chápal biskup Apollinarius, znamenalo mäsité časti živej bytosti. To, čo je odlišné od duše. Avšak hebrejské slovo pre telo označuje celého človeka. Často je synonymom slova človek. A preto pre autora štvrtého evanjelia, ktorý myslel v hebrejčine a aramejčine, to znamená: „A logos, čiže slovo Božie, sa stalo človekom" (Jn 1,14). Takže informácia v preklade, že Slovo sa stalo „telom" je prekrútená.

A preto k danej téme o vtelení sa vyjadril pápež Damas nasledovne: „Prehlasujeme, bratia, že Syn Boží je úplný Boh, a že prijal, resp. prevzal na seba celého, úplného človeka. Hlásame a prehlasujeme, že úplný Boh prijal úplného človeka". Tresmontant túto výpoveď podáva našou rečou: „Vtelenie je zjednotenie stvoreného človeka s nestvoreným Bohom".

Čiže, ak sa pozeráme pohľadom nášho rozumu na Ježiša Nazaretského, pozeráme sa na konkrétnu, jedinečnú bytosť, ktorá je človekom, avšak nie je iba človekom. To naznačujú aj Ježišove slová: „Otec (to znamená Boh) je vo mne a ja som v Otcovi" (Jn 10,38; podobne Jn 14,10 a Jn 14,11). Existuje teda vzájomná imanencia medzi Ježišom a Bohom.

Ak je toto zjednotenie uskutočnené, realizované, ako učí Písmo sväté, od okamihu počatia, to znamená od okamihu stvorenia Ježišovej ľudskej duše, potom z toho vyplýva, že dieťa, ktoré v sebe Mária nosila po dobu deviatich mesiacov, a ktoré priviedla na svet, nie je iba, výlučne dieťaťom človeka, ale je to dieťa človeka zjednoteného s Bohom. A takto to vlastne malo byť i v prípade každého človeka, keby nedošlo k Pádu prarodičov Adama a Evy. Pretože Božím hlavným zámerom bolo vložiť „slovo" každému človekovi. Potvrdzuje to i Ján Pavol II. vo svojej encyklike Redemptoris Hominis: „Jeho vtelením (Ježišovým) Boh dal ľudskému životu ten rozmer, ktorý chcel dať človekovi už od samého začiatku".

Totiž, Boh stvoril Adama ako svoje vlastné telo, pričom sám Boh je ako Adamova myseľ. Môžeme povedať, že telo je druhá myseľ, takže Adam bol pôvodne stvorený ako „druhé ja Boha". Dokonalý Adam sa mal stať dokonalým, substanciálnym Bohom – stelesnením Slova.

Ježišovo zjednotenie s Bohom je ontologické, substanciálne. Toto spojenie nazvali teológovia po Cyrilovi z Alexandrie hypostatické, čo znamená substanciálne. Čiže je skutočnou jednotou.

Preto cieľom Vianoc by mala byť predovšetkým výzva, aby nastala táto jednota Boha človeka v každom z nás. Potom by Vianoce boli oslavou nespočetného množstva narodenia Božích synov a dcér. To by bola nesmierna radosť vo svete, ktorý by sa javil ako jedna obrovská, šťastná Božia rodina. Pretože, ako hovorí sv. Irenej Lyonský: „Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom", čiže Bohočlovekom. To je vlastne účelom stvorenia: zbožstvenie stvoreného človeka. V skutočnosti nechápeme zmysel stvorenia, ak nepoznáme tento účel.

Takže naplňme účel Vianoc, aby sa naozaj stali takými, po akých túžime: idylickými!