Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 29. október 2015 Napísal: Štefan Záhradník
Dátum uverejnenia Prečítané: 383x
Vytlačiť

Na začiatku vám rozpoviem jeden príbeh. Príbeh je o mužovi a jeho žene, ktorý spolu trávili dovolenku v prímorskom hoteli. Obidvaja boli veľmi pracovití, obetaví pre rodinu a angažovaní pre cirkevné spoločenstvo, ale zúfalo potrebovali nejaký čas dopriať si voľno. V jednu noc tejto ich dovolenky silná búrka dorážala prudkým vlnobitím na pobrežie ich hotela. Noc bola preniknutá silou búrky, kvílením vetra a hukotom obrovských vĺn, ktoré dorážali na pobrežie. Muž zatiaľ čo ležal v posteli, mal plnú myseľ jeho vlastnej životnej búrky. Bol už unavený z každodennej práce, starostí o živobytie svojej rodiny, ich zdravie, mal pocit, že na jeho živote leží akýsi balvan nespokojnosti, ktorý mu bráni byť naozaj šťastným a tešiť sa zo života.

Neskôr v noci sa vietor utíšil a búrka skončila. Muž vstal zavčas ráno lebo chcel vidieť, čo búrka na pobreží vykonala. To čo mohol na pobreží vidieť bol akoby jemný koberec utkaný, okrem iného, z tisícov morských hviezdic, ktoré búrka vyplavila. Bolo jasné, že slnko, ktoré o chvíľu naplno prenikne mraky vysuší všetky tieto tvory a zoberie im život, o ktorý teraz bezmocne pomalým pohybom ramien hviezdice bojovali. Potom si na pláži všimol chlapca, ktorý hviezdice jednu po druhej bral do rúk a hádzal ich späť do mora.

"Prečo si sa podujal hádzať tie hviezdice späť do vody? "spýtal sa muž mladého chlapca. "Je ich tu predsa strašne veľa a v mori ich zostalo ďalších tisícnásobne viacej. Aj keď máš rád prírodu, nemusíš sa báť, že by vyhynuli a trápiť sa tu s ich návratom do vody. Veď aký skutočný rozdiel prinesie tých pár, ktoré stihneš vrátiť do mora?

"No, máte pravdu," povedal chlapec, keď zdvihol do rúk ďalšiu hviezdicu a hodil ju späť do vody. A keď dopozeral ako sa hviezdica stratila pod hladinou otočil sa na muža a povedal mu: "Ale pre túto hviezdicu to bol skutočný rozdiel, pravda?"

Keď počujem tento príbeh, povedal by som, že nie je ľahké sa pozerať na život optikou života. Pozerať sa na všetko očami, ale premietať to na plátno láskavého srdca. Toto je Boží pohľad na svet, pohľad, ktorému by sme sa mali od Krista naučiť.

To platí predovšetkým v živote viery, nie? Je oveľa jednoduchšie sústrediť sa len na šťastné časti viery - Božia láska pre každého, Božia túžba po blahobyte Božieho kráľovstva, pre nás jeho deti. Ale viera nezahŕňa iba šťastné časti, však? Zrelá viera sa tiež zaoberá tvrdými vecami ľudského pádu ... vecami ako utrpenie, zrada a smrť a chudoba a obchod s ľuďmi a korupcia a ničenie prírody a hlad a domáce násilie. Nemôžeme nevidieť to čo vidíme.

Ale vidieť naozaj tvrdé časti života si vyberá svoju cenu, poznáte to pravda? Keď vidíme nejakú krivdu alebo bolesť, stratíme akoby niektorú časť z našej nevinnosti. Keď vidíme utrpenie, trpíme. Keď niečo z toho vidíme, cítime vnútorne, že sme nútení zmeniť naše životy.

Áno, vidieť môže byť nebezpečné. Môže to spochybniť všetko, čo sme kedy verili. Vidieť nás môže zničiť.

Zvážte životný príbeh fotoreportéra Kevin Cartera. V roku 1993, odišiel fotiť následky hladomoru v Sudáne. Carter v jeden deň vyfotil malé dievčatko, ktorá sa zrútilo pri dlhej a únavnej ceste do potravinovej stanice. Len pár krokov za hladným dievčatkom, je na fotografii vidieť ako je sleduje sup.

V máji 1994, Carter získal za túto fotografiu Pulitzerovu cenu. O dva mesiace neskôr spáchal samovraždu. Blízky priateľ Cartera povedal, že krátko po odfotení hladujúceho dievčaťa, Kevin "sedel pod stromom, plakal a fajčil". Nemohol sa dištancovať od hrôzy, čo videl. Nemohol nevidieť, čo videl.

https://iconicphotos.files.wordpress.com/2009/08/kevin-carter-vulture.jpg

Preto sa nám ani nečudujem, že naše oči ostávajú otvorené, ale naše srdce zatvorené. Vždy ide o vnútorný pokoj o svedomie a niekedy ako vidieť, ide o život. Hej, myslím, že často nedovolíme, aby obraz z našich očí bol premietaný a vyhodnocovaný na plátne nášho srdca. Nie v zlom, ale inak by sme asi neprežili. Slzy sú vonkajšou bránou srdca a skutky jeho vnútornou komnatou. Preto si myslím, že mnoho obrazov čo vidíme, necháme len pri tejto bráne aby nám srdce nepuklo preplnením z týchto bolestných obrazov.

Sme trochu na dne a potrebujeme emocionálnu transfúziu krvi, tak môžem mať viac emocionálnej energie čeliť výzvam pred sebou.

Ako? Ako Bartimej. Uveril v Ježiša, uvidel Ježiša a nasledoval ho.

Choďte – hľadajte hladných a nasýťte ich, hľadajte uzimených a oblečte ich, hľadajte smutných a potešte ich, keď vidíte hriešnych napomeňte ich.

Lebo nikto nie je tak slepý ako ten, kto odmieta vidieť.

Ostatná aktualizácia: piatok, 30. október 2015, 15:50

Pridať komentár

You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2015Boží pohľad na svet