Cestovanie dnes nepredstavuje pre človeka výraznejšiu záťaž. V závislosti od možností a prostriedkov sa bez menších problémov vieme behom jedného dňa dostať aj do tej najvzdialenejšej lokality sveta. Pre mnohých tak cestovanie nieže nie je problémom, ale stáva sa záľubou a koníčkom, ba dokonca až zmyslom života.

V minulosti tomu tak nebolo. Už vzdialenosť presahujúca niekoľko sto kilometrov bola z hľadiska fyzickej i psychickej záťaže a mnohých nebezpečenstiev číhajúcich na cestujúcich značne riskantný podnik, ktorý sa človek odvážil realizovať len vtedy, ak mal na to naozaj vážny dôvod a význam tejto cesty výrazne prevyšoval všetky jej riziká.

Na konci roka v ošiali žiarivých ohňostrojov a na začiatku nového obdobia sa zvykneme zastaviť a zamyslieť sa nad uplynulým časom i nad tým, ktorý práve prichádza. A možno si aj pokladáme otázku „Kto si?", skúmajúcu našu podstatu. Možno si na ňu niektorí nevieme odpovedať alebo odpovedáme bolestným „Nikto" tak, ako Simba v rozprávke Leví kráľ. Hľadáme tak ako on samého seba. Hľadáme svoje miesto v kruhu života. Tí, ktorí ho už našli, učia sa ho prijať. A tí, ktorí ho prijali, ho zaujímajú a žijú podľa svojej vnútornej odpovede.
Dá sa povedať, že sa naše pozície počas rastu na tejto zemi menia – niekedy častejšie, inokedy zriedka. Meníme sa v priebehu času.
Z pohľadu tejto zeme sa narodíme, vyrastáme, dospievame, zakladáme si rodiny, starneme, odchádzame...
Menia sa naše role od dieťaťa navštevujúceho školu cez človeka pracujúceho po muža či ženu odpočívajúceho na dôchodku – teda v ideálnom prípade.
Niekedy meníme svoje školy, zamestnania, bydliská, priateľov...
V podstate však nič z vonkajších vecí nehovorí o našej najvnútornejšej hodnote.
Až bližšia charakteristika seba samého môže odpovedať na otázku „Kto som?". Ako? Môže spočívať v opise našich vlastností, nášho sebavnímania či našich postojov ku konkrétnym témam apod. Tak môžeme ísť do hĺbky nášho srdca.
Je krásne pri tom objavovať vlastnú studnicu pokladov a duchovného bohatstva. Je krásne plniť túto studnicu dobrom a láskavosťou, aby sme z nej mohli potom čerpať nielen my, ale i celý svet, pre ktorého prospech sme tu teraz. Stávať sa každým dňom lepším Človekom. Vyhladzovať zo svojich životov Zlo. Čistiť svoje Ja ako vodu v studničke a nechať sa napĺňať pravou Láskou.

Je čas Vianoc. Čas zázrakov.
Deti snívajú o krásnych darčekoch, ktoré im na Štedrý deň prinesie Ježiško. Spolu s rodičmi mu píšu listy, v ktorých opisujú svoje túžby. Tí starší so zatajeným dychom chodia po dome a hľadajú tajné skrýše svojich rodičov, kde tieto poklady pred uložením pod stromček ukrývajú. Dospelí sa tešia na zastavenie sa, na voľnejší čas. Iní zas stoja smutní pred ligotavými ozdobami. So slzami v očiach pred jasličkami. Chýba im milovaná osoba. Chýba im domov... A... je jedna vec – všetkých spája...
Všetkých spája túžba po zázrakoch. V čase Vianoc je to túžba po odhalení tajomstva ukrytého v maštaľke. Pozeráme sa na otca a matku kľačiacich pri jasličkách. V nich leží malé dieťatko. Nie je to však tak, ako to na prvý pohľad vyzerá. Romantika. Rodina v okamihu naplnenej radosti. Skôr to platí len sčasti. Keď si totiž uvedomíme realitu opísanú v Novom zákone, táto rodina otca Jozefa, matky Márie a dieťaťa Ježiša bola spoločnosťou nechcená. Nikde pre nich nebolo miesto. Našlo sa až v poslednom kúte mestečka. Majú svoje ťažkosti – prekonávajú materiálne i sociálne strasti. V srdciach však majú radosť. Narodil sa im synček. Doslova hmatateľne prežívajú prítomnosť Boha. A veria na zázraky. Zázraky pravej, Božej lásky.

Advent je dôležitou súčasťou liturgického roka a pre bežných veriacich je akousi neodmysliteľnou vstupnou predsieňou k sláveniu Vianočných sviatkov. Aký má význam toto obdobie? Nuž, kým počas Vianoc sa tešíme z narodenia Mesiáša, počas adventu sa predsa pripravujeme na jeho príchod.
Môžete mi položiť otázku, prečo by sme mali očakávať príchod Mesiáša, keď ten už pred dvoma tisíckami rokov nastal? Pretože tak, ako nám to dosvedčujú viaceré state zo Svätého Písma (Mt 24, 29-31; Sk 1, 12; Zjv 22, 6), očakávame ešte tzv. druhý príchod Mesiáša. Nepýtajte sa ma však, prečo by mal ešte Mesiáš opätovne prísť, ani kedy a akú formu a podobu tento príchod bude mať, pretože Vám na to jednoducho neodpoviem. Jednoznačnú odpoveď som totiž nenašiel u žiadneho teológa ani znalca Svätého Písma a ak som aj nejaké odpovede našiel, boli veľmi nejasné a navyše sa navzájom od seba niekedy až diametrálne líšili.

Otázky smrti v človeku zákonite vzbudzujú rešpekt. Sú to totiž hraničné otázky týkajúce sa definitívneho konca pozemského života, a to nie len môjho, ale aj života mojich blízkych, na ktorých mi záleží, a s ktorými som pevne citovo previazaný. Otázky smrti sú zároveň aj otázkami o zmysle života. Má život človeka, ktorý je ukončený smrťou vôbec nejaký zmysel? Je pochopiteľné, že ak je smrť mojim absolútnym koncom, nájsť akýkoľvek zmysel života, je veľmi ťažké. Preto sa tu vynára ďalšia zákonitá otázka – má život po smrti nejaké pokračovanie? To je otázka, na ktorú, ak vychádzame len z ľudskej skúsenosti, sa akejkoľvek odpovede musíme zdržať. Nik z ľudí mi nevie preukázať, či smrťou môj život končí alebo nie, a teda na túto otázku existuje len jediná poctivá odpoveď – neviem. Keďže odpoveď „neviem" nemôže nikoho uspokojiť, človek sa nakoniec ocitá pred rozhodujúcou voľbou, či otázky smrti pevne spojí s Vierou, alebo ju odmietne, pričom svoju pochybnosť sa rozhodne na svojich pleciach niesť ako ťažké Sizyfovské bremeno.

Kiež by nikto nemohol nikdy v živote povedať: „Už som unavený, na konci so silami. Neviem, ako ďalej..." Kiežby mohol každý naopak vyhlásiť: „Som šťastný. Teším sa z každého okamihu môjho života..."
V tomto živote ale prichádzajú popri bežných dňoch aj skúšky. Celkom ako v škole. Celý čas sa pripravujeme na praktické skúšanie z predmetu život na rôznych stupňoch. Niekedy je skúška jednoduchá, inokedy nás potrápi. Ale nech je akokoľvek búrlivá, snažme sa zo všetkých síl udržať si pokoj vo svojom srdci. Veriť, že keď robíme svoje maximum, nemusíme sa ničoho báť.
Keď ideme po koľajniciach, pri pohľade do ďaleka sa nám zdá, že sa vpredu pred nami koľaje spájajú. Vyzerá to, že cesta vpred nie je možná a náš vlak sa vykoľají. A predsa, keď vytrvalo pokračujeme, neustále sa pred nami cesta otvára, je rovná a bezpečná. A tak je to i s naším životom. Ak hľadíme príliš ďaleko pred seba, necháme sa pohltiť svojimi starosťami, zmocní sa nás skľučujúci pocit beznádeje. Vtedy ľahko spanikárime a môžeme sa na ceste potknúť a spadnúť i na samé dno. No ak žijeme s vierou a pokojom tento svoj prítomný okamih, naša viera a dobrý duchovný svet nás vždy podržia. Áno, stane sa, že ako maličké deti, keď sa učia chodiť, spadneme. Bolí to. No ani vtedy nemusíme strácať hlavu a prepadať depresii. Aj vtedy totiž môžeme s vierou zdvihnúť svoj duchovný zrak k nebu a úprimne poprosiť o pomoc. A verme, tá príde. Neodsudzujme teda seba ani druhých, keď sa nám nepodarí nejaký životný krok. Vždy sa však snažme navrátiť do srdca Boha.