V mene pravdy sa ľudia čím ďalej tým viac nenávidia.
Vo väčšej miere na seba útočíme nielen fyzicky, ale hlavne verbálne. Každým dňom viac a viac. Kruto a neľútostne obhajujeme svoju pravdu a bezohľadne ubližujeme druhým. Naše myšlienky sa zhmotňujú v podobe slov, slová v podobe skutkov.
Slová plynú z našich úst, spod našich rúk na papier či do online sveta. Rozsievajú nevraživosť do sŕdc adresátov. Skutky v podobe útokov potom bolia. Všetko je to však len obraz nás samých. Nie toho druhého vedľa. Veď len to, čo je v mojom srdci, dávam ďalej svetu. Poukazujem na neprávosť a nespravodlivosť? Akou formou? Takou, že blížneho len kritikou bičujem svojou vnútri nahromadenou zlobou a krivdou?
Nezdá sa vám, že sa história zas len opakuje? Mnohé národy, kmene, celé rody a napokon zas len jednotlivci obhajovali svoju pravdu i za cenu smrti svojich protivníkov.
Áno, v prípade boja za svoju pravdu sa z nás nakoniec stávajú protivníci, ba dokonca nepriatelia.
Ale aká je to potom takáto pravda? Vari pravda je tá, ktorá ľudí zabíja alebo minimálne zraňuje fyzicky či duchovne?
Nie. Naša pravda nie je Božou pravdou. Tá Božia je totiž vždy spojená s láskou a konečnou jednotou všetkých v centre s Nebeským Rodičom v pokoji a mieri.

Aj tí najmenší určite počuli o tom, že vírus môže dostať aj počítač. Robím v spoločnosti, kde sa, okrem iného, musíme zaoberať aj týmito vecami, pretože počítačové vírusy môžu znemožniť prácu našich počítačov, ktoré predávame. Taký šikovný vírus vám dnes vie zablokovať dáta.

Ale teraz mi povedzte, aký je môj podiel na tom, že sa dá všetko do poriadku? Ja prídem do roboty, vzdialene sa prihlásim k zákazníkovi, ktorý má problém, nainštalujem tam antivírusový program, ktorý má naša firma kúpený, spustím ho a on sám urobí prácu. Zákazník celý rád, že nemusel zatvoriť prevádzku poďakuje, zaplatí faktúru.

Každý hľadá svoju pravdu. Pravdu, podľa ktorej sa rozhodne žiť. Pravdu, ktorá ho naplní a naštartuje do každého dňa. Väčšinou je to celoživotný proces. No nielen pravda je tá, ktorá nás ženie dopredu. Je to predovšetkým túžba po šťastí.
Len ako to šťastie nájsť? Kde ho hľadať? Ako sa zbaviť všetkého, čo nás ťaží? Nie je toho predsa koľko razy málo. Starosti o existenciu. Vojny, teroristické útoky. Rozkoly v spoločnosti, ba dokonca v samotných rodinách, manželstvách, aj medzi deťmi v školách... Nepokoje, nenávisť, hnev, lakomstvo, pýcha a pády... Tak kam sa podelo to krásne šťastie, o ktorom všetci tak snívajú?
Pravdou je, že vo svete zameranom na egoizmus človeka ho nenájdeme. Nie ako vo Ferdovi Mravcovi a jeho pesničke prenesené na našu tému: Nie JA všetko zvládam, nie JA všetko ovládam...
Nie, egoizmus nie je ten, ktorý nám zabezpečí šťastný život. Nie, ani ten pod rúškom ochrany druhého, darovania svojho času, starostlivosti či majetku svojej rodine či niekomu druhému, ba dokonca ani cudziemu. To je všetko len láska dostávania. Darujem, aby som dostal naspäť – protislužbu, veď neskôr sa mi to v dobrom vráti, obdarovaný mi bude zaviazaný, alebo len pre dobrý pocit z možnosti darovať či pomáhať.
Snažíme sa veci, svoje starosti i bolesti druhých uchopiť do vlastných rúk.
Ale čo ak je cesta ku šťastiu celkom iná?

„Caeleum denique! – Nebo na konci!"
(bojový pokrik templárov)

Kľúčové dielo svetového filozofického dedičstva, pomocou ktorého sa umní ľudia aj u nás snažili pochopiť metafyzickú podstatu totalitných systémov a zaujať voči nim sebaobranný postoj je bezpochyby Pramene a zmysel ruského komunizmu od Nikolaja Berďajeva. Filozof v ňom tiež učí, že len pomocou náboženských symbolov možno ľudové masy ovplyvniť pozitívne. Všetky ostatné, teda politické symboly a mýty, sa javia ako klamné – demagogické. Odôvodňuje to tým, že náboženská symbolika je podstatne hlbšie založená a disponuje ontologickými reálnosťami, čo nie je možné u vratkých politických ideológií.
„Posledný panslavistický farár" vo Vyšnom Slavkove Donát Čarnogurský si osvojil zušľachťujúcu silu náboženských symbolov. Ním spravovaná farnosť vo Vyšnom Slavkove – „v hornatom kraji" nielen geograficky, ale aj duchovne – označená ako „živé múzeum slovenskej a slovanskej identy", prekypuje religióznymi symbolmi, vychádzajúcimi z osobnostných princípov aristokratickej kultúry: pravdy – dobra – krásy.
Všetkým artefaktom dal farár nielen ideu, ale ako zručný remeselník a umelec ich sám, či v spolupráci s inými, vytvoril. Vie, že nestačí len konfrontácia s demagogickými symbolmi, ktoré sprevádzajú túto novú pružno-mäkkú, teda liberálno-progresivistickú totalitu. Voči dekonštrukčným princípom, ktoré ovládajú masy silou počítačovej virtuálnej reality a masmediálnej moci, predkladá reálne konštruktívne symboly života, medzi ktorými dominuje zmenšená replika biblickej Noemovej archy.

Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.
1 Kor 15,22
Viera v posmrtný život je pevnou súčasťou kresťanskej viery. Nepoznám veriaceho kresťana, ktorý by nežil v nádeji vo večný život, veď tak píše aj apoštol Pavol: „Veď ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí". 1 Kor 15, 19.
A predsa by som si dovolil s tou základnou kresťanskou pravdou, ktorá tvrdí, že duša ľudská je nesmrteľná, polemizovať. Pretože ja neverím v nesmrteľnosť, ale v zmŕtvychvstanie. Pýtate sa, aký je v tom rozdiel? Nuž ten, že ja verím, že večný život sa pre mňa stane realitou až po tom, čo zakúsim smrť. Môžete my oponovať, že nik kto predsa verí v posmrtný život, nepochybuje o fyzickej smrti. Lenže v tomto prípade tu nejde o fyzickú smrť, ale o niečo hlbšie a podstatnejšie.
Ja totižto odmietam veriť vo večný život v zmysle akejsi osudovosti a zákonitosti, že po smrti logicky nasleduje večný život. Ja verím, že večný život nie je samozrejmosť, je to dar a ten môžem prijať, ale aj odmietnuť. A čo sa stane, ak odmietnem dar večného života? Nastane niečo horšie ako fyzická smrť – večná smrť.

O čom je život a čo v ňom hráme,
dopredu sa radšej neobzeráme.
Hľadáme nádeje tam, kde niet viery,
šípmi sú slová, zbraňami pery.
S pamäťou po troche strácame život,
listujem v spomienkach a je mi clivo.
Zrak už tak neslúži, pri srdci tlačí,
i keď bol krátky – ten život – mne stačil.
Epitaf Jozefa Jakubca ml.

Toľko sa už narozprávalo o živote. Ži naplno! Čas je na tejto zemi len obmedzený. Nestrácaj čas, čas sú totiž peniaze... A tak sa nám prelína čas, život, peniaze, chuť žiť naplno a často bezhlavo. Všetko chceme stihnúť, všetko okúsiť. Chceme žiť. Naozaj žiť? Celý život sa pripravujeme na život.
Jediné ale, na čo máme byť pripravený, je smrť. Byť pripravený s odvahou a pokorou povedať, že som svoj život tu na zemi bez ohľadu na jeho dĺžku naplnil dobrom a som pripravený na život po živote.
Smrť - strašidlo pre mnohých. Koniec. Každý okamih nášho života je krokom v ústrety smrti. Samota, opustenosť. Hlboko nás zasahuje vo vnímaní vo vzťahu k sebe i vo vzťahu k našim blízkym.
Pre niektorých veriacich znamená smrť prechod medzi životom vo fyzickom svete do sveta duchovného. To im dáva nádej, že potom už bude dobre. Ako sa zvykne hovoriť: „Už to má ten náš drahý za sebou..." Iní veria v možnosť nápravy. Keď niečo nedokážem dotiahnuť na prvý pokus alebo pokazím, dostanem šancu v budúcom živote... A existujú i iné pohľady na život a na smrť.
Čo je ale fyzická smrť oproti tej duchovnej?