Sedím v hluku, v tme,

Svet sa točí okolo svojich starostí.

To, čo vidím, kričí: „Som to najdôležitejšie!“

Dom, auto, moc, peniaze,

Zabezpečiť rodinu, mať dostatok, mať prebytok,

Všetko je málo.

Hodnoty sa strácajú,

láska sa obracia na sebectvo

objímajúce človeka samého, jeho vlastnú rodinu, spoločnosť, jeho vlastný svet.

Do popredia sa stavia pravda človeka.

Na prvých priečkach je láska všeobjímajúca,

Tá, ktorá chráni všetkých bez rozdielu, dobro a či...

Bez rozdielu zraneného a zraňujúceho

Božiu hodnotu, rodinu, svet.

Láska, tá, ktorá chorému na cukrovku vloží do úst sladký zákusok, len aby mi povedal, aký som dobrý a že ho mám rád;

Láska, tá, ktorá pošliape význam rodiny, len aby cítil ten druhý, že ho rešpektujem i za cenu straty čistoty manželstva;

Láska, tá, ktorá zapredá brata a sestru, len aby ma neodsúdili, že nemám rád...

Srdce ľudstva krváca.

Kde je lekár, ktorý ho uzdraví?

Kto podá liek, ktorý ho vzkriesi na duchu?

Kde je hasič, ktorý má moc uhasiť plamene zloby, hnevu, závisti a zla?

To je výrok, vďaka ktorému sa nielenže Ježišovovi podarilo vyhnúť priamej odpovedi na zákernú otázku zo strany farizejov, ale zároveň aj pripomenúť svojim nasledovníkom, že tak, ako majú pociťovať zodpovednosť voči Bohu, majú ju rovnako pociťovať aj vo vzťahu k okolitým ľuďom, komunite a spoločnosti, v ktorej žijú.

Zúčastniť sa volieb je zrejme tiež jedným z dôležitých krokov k napĺňaniu tohto príkazu, pretože tým dávam najavo, že voči tomu, čo sa okolo mňa deje sa nestaviam pasívne a rezignovane, ale beriem svoj diel zodpovednosti pevne do svojich rúk. No na druhej úplne chápem aj tých, ktorí sa volieb zúčastniť nechcú, pretože tí politici, čo hlásajú slušnosť, miernosť a skutočnú toleranciu, sú štatisticky tak bezvýznamní, že nikoho ani nezaujímajú a tak šancu majú len tí najhlučnejší, najukričanejší, tí s najostrejšími lakťami, ktorí sa neváhajú presadiť aj za cenu nerešpektovania ani tých najelementárnejších zásad slušnosti.

V Ružomberku sa nachádza jedna z pobočiek Slovenskej národnej galérie. Je v nej umiestnená expozícia venovaná životu a tvorbe významného slovenského maliara XX. storočia: Ľudovíta Fullu, ktorého dielo bezpochyby presahuje slovenské hranice. Paradoxne, na návštevu tejto galérie som si nenašiel čas v období môjho sedemročného pôsobenia na tamojšej Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity...
Majster za svojho života si dal vybudovať bývanie, ateliér a galériu v štýle funkcionalizmu na náklady štátu, a on Československu venoval prakticky celé svoje dielo. Pri vstupe do galérie ma „ovanuli" tóny práve prebiehajúceho klavírneho koncertu konzervatoristov pochádzajúcich z tohto mesta. Noblesa a radosť Mozartovej hudby symbolicky predznačili, že vstupujeme do pokladnice výtvarného umenia.

Nie, svet nie je taký, aký by sme si ho predstavovali. Odmalička snívam s otvorenými očami o svete plnom šťastia, lásky a pokoja. O svete radosti. O svete, kde každý robí to, čo ho baví a napĺňa. A či je to dnes tak? Každý nech povie sám za seba.
No sčasti objektívne – malé deti Musia chodiť do škôlky, ba niektoré už i do jaslí, pretože ich rodičia Musia chodiť do práce, aby zarobili na živobytie. A hoci to niektoré detičky teší, nájdu sa i také, ktoré si materskú školu odplačú. Moji drobci v čase ich drobnosti chodili do škôlky len na dopoludnie. Verila som, že kolektív iných detí bude pre nich prínosom. Ale plakali. Až moc, keď to na nich prišlo. Lenže tak je nastavená spoločnosť vôkol mňa – chodiť do škôlky sa proste patrí. A posledný predškolský rok sa proste Musí. Musí – kvôli získaniu predškolských návykov, vedomostí a zručností. Myslím si však, že väčšinu práce sme si aj tak odbili doma. Kreslili sme, písali, učili sa písmenká, slabiky, čítali sme... Pre mňa to bol jeden nádherný hektický čas naplnený objavovaním darov mojich darov v podobe šikovnosti mojich detí. Je krásne prehadzovať ceruzku do správnej polohy v neohrabanej rúčke. O to zaujímavejšie je byť pravákom a prehadzovať najskôr vo vlastnej hlave a potom v rúčke ľavorukého dieťaťa tento nebezpečný nástroj. Je nervy berúce dookola slabikovať a určovať hlásky na začiatku a zas na konci slov a slabík. A čo tak naučiť sa správne vyslovovať zákerné hlásky typu r,l,k...? Namiesto Mikuláš vysloviť Mituáš, Raťafák plachta ako Uaťafák puachta, ja chcem sirup iba ja pirut a čo je to ideme do kouesa ísť namiesto ideme do lesa! A kopec iných breptov maličkých i starších hlávok snažiacich sa pochopiť dospelácke myslenie.

V posledné júlové dni roku 1941 ušiel z tábora Osvienčim – Brezinky väzeň. Aby zastrašili ostatných väzňov, vybrali desať mužov, ktorí mali byť usmrtení desivou smrťou hladom. Medzi nimi bol aj seržant poľskej armády František Gajowniczek. Podľa svedectiev preživších plakal a prosil o život. Mal manželku a dvoch synov. V predposlednom rade stál vysoký muž s číslom 16670. Spoveďou, modlitbou a útechou pomáhal blížnym, preto sa dostával sa do tyranského „zameriavača" väzniteľov viac ako ostaní väzni. Esesáci sa báli jeho zraku a často kričali na neho: „Pozri sa na zem, nie na nás!" Jeho tvár vyžarovala niečo z hĺbky tváre Krista: „S láskou na neho pozrel" (Mk 10,21). Príslušníci ideológie smrti nechceli pohliadnuť do očí, ktoré odrážali večný život.

Prvým postojom novovekého človeka je zvecnenie, teda drancovanie prírody, ktoré sa uskutočňuje ekonomickými aktivitami a konzumným životným štýlom všetkých sociálnych tried. Druhý je supremácia prírody nad človekom. Na scéne máme ekoradikálov a absurdné zákony na ochranu prostredia. Tretí prístup stavia na tom, že príroda je Božím stvorerným darom a svet je priestor, ktorý je posväcovaný tajomstvom vtelenia Božieho Syna. Človek je spolupracovníkom Stvoriteľa.