Ako dávam priestor svojmu vedomiu

Nehodil by sa vám taký budík, ktorý by zabezpečil vaše duchovné prebudenie? Aby sme takýmto jednoduchým spôsobom dokázali aktivovať niečo, čo v našom vnútri – našom srdci – spôsobí skutočné prebudenie a vzťah k nášmu Nebeskému otcovi? Viete, mnohí, ktorí hovoria o tom, že sa duchovne prebudili a našli cestu k Bohu, častokrát hovoria o tom, že v ich mysli prúdi určitá kontinuita myšlienok, pocitov, rozhovorov samých so sebou o tom, ako majú žiť svoj život. Ako majú žiť vzťah s inými ľuďmi. Na počiatku takýchto myšlienok ale býva hlas Boha, ktorý nám hovorí: Je čas spomaliť, zamyslieť sa nad tým, ako som sa správal. Tento hlas v hlave ešte ale nie je samotným myslením. Myšlienka je všemocná. V Písme sa hovorí, že sme boli stvorení myšlienkou.

Myslenie by som teraz rád dal do porovnania s vedomím. Prebudiť sa a očakávať Pána neznamená myslieť len vo chvíli, keď zazvoní hlas v hlave, keď zazvoní budík a ja si vtedy pomyslím: Ide Pán? Je to podľa mňa stav vedomia, kedy sme neustále pripravení na to, že príde Boží príchod. Keby ste sa spýtali zenového majstra a poprosili ho, aby vás ponoril do jeho učenia, čo by vám povedal? „Až potom ťa môže osvietiť, až potom ti môžem dať múdrosť, keď vyprázdniš svoj pohár. Pohár plný predsudkov, zlých názorov na ľudí, na svet..." Často sa toto prirovnanie používa. No a platí to aj pre nás kresťanov? Niekde som počul, že nie je správne vyprázdniť svoj pohár, hovoriť o prázdnote, ale hovoriť o rozšírení. Sú predsa okolnosti, ktoré sme už urobili, vzťahy, ktoré sme pokazili. Veci, ktoré sme vyslovili a urobili a vďaka Božej láske sú nám odpustené. Nuž vysypať ich len tak z pohára nie je ľahké. Tak potom pohár nafúknime. Rozšírme sa. Dajme priestor tomu, čo je správne. Prijmime to, čo sme urobili zle a otvorme sa niečomu novému. Považujete tento prístup za správny? Kresťania, radi by sme pohár pri konfrontácii so samotným Ježišom, alebo Bohom, pri konfrontácii so svojim svedomím, pri bilancovaní - možno na konci života, nafúkli. ...keby som tak ešte dostal šancu, pár rokov,... keby som tak mal trošku viac peňazí, podelil by som sa. Keby som mal viac času, pomohol by som... Je princíp priestrannosti správny? Je princíp nafúknutia správny? Môžeme to žiadať od Boha? Áno. Dostaneme ďalšiu a ďalšiu šancu. Ale nie vždy ďalší a ďalší čas. Skutočne je asi potrebné, aby sme vyčistili ten svoj pohár. Do Vianoc chýba ešte 21 dní. Čo sa dá stihnúť za ten čas?

Ak hovorím o vedomí, k čomu by sme to vedeli prirovnať? Čo je to, čo chcem, aby sme sa naučili, prijali sme to do seba. Pozreli ste sa niekedy nedávno do očí bábätka, takého malého, pol ročného? Keď sa pozriete do očí toho dieťaťa, na moment sa cítite skvelo. Keď sa však stretnete s niekým známym, máte s ním minulosť, vzťahy, neviete či niečo nebude chcieť, ako k vám bude pristupovať, čo mu máte povedať? Ale keď sa pozriete do očí dieťaťa, ktoré ešte nemá myšlienky ako my. Nemá históriu, neplánuje budúcnosť, len s čistým vedomím od Boha na vás hľadí. Čisté a nepoškvrnené vedomie tohto dieťaťa. Aj vy sa vtedy môžete dostať do tej dimenzie. A to je to, o čom hovorím. Tá dimenzia existuje – dimenzia súžitia s Bohom. V tej chvíli vás to dieťa nemôže ohroziť. Nič od vás nechce. Naraz zažijete ten moment súznenia vedomia, ktorý by sme mali nadobudnúť aj v našom vzťahu k Bohu. Svet dnešných dní je práve taký, aký sme očakávali. Aby sme vedeli, akým spôsobom sa zachovať k skutočnému Bohu. Konflikty zažínajú v celom svete. Nedávno v Izraeli... je hrozné sa pozerať na tie vojnové zábery. Ale to je stále štekanie obyčajných konvenčných zbraní. Keby skutočne vytiahli ťažšie zbrane, bolo by to horšie.

Ale čo je to, čo má naozaj rozľútostiť moje srdce na tomto konflikte? To, že sa tie zbrane používajú? Ich nebezpečnosť, ničenie ľudských životov, zdravia? Alebo uvedomenie si krehkosti sveta? Ako ľahko vieme zapáliť hnev a konflikt! Aká krehká je tá múdrosť politikov a nás ľudí, ktorá dokáže tak rýchlo vzplanúť v hnev.

Ale aby som nehovoril len o ťažkých smutných veciach... Už pomaly pár dní snežilo. My, čo sme starší, spomíname, že bývalo veľa snehu. Krásne zasnežené Vianoce. Čím to je, že už ten sneh nie je? Niekto by povedal globálne otepľovanie. Ale čo to je? Všetko je len naháňanie sa za peniazmi a prácou. 15-20 rokov dozadu mali hovoriť o globálnom osvetľovaní. Keď sa zaviedli nočné zmeny. Keď sme rozsvietili fabriky len kvôli tomu, aby sme mohli robiť. Aby si človek neoddýchol. Boh vo svojej múdrosti rozdelil deň a noc, aby sme si oddýchli. Aby sme odpočívali a boli s rodinami. Ale my nie! Rozsvietime a ideme robiť! Boh vo svojej múdrosti dal do nášho života aj ročné obdobia. Aby sme si po krásnej farebnej jeseni odpočinuli. Ako aj príroda. Sneh - aj toto je Boží plán. Ak teda zima prestáva byť zimou, niečo nie je v poriadku. Zase len nemáme chuť odpočívať ako odpočíva príroda. Ale len rozžhavene ideme robiť. To nie globálne otepľovanie a fabriky – čo keď je to rozpálenosť ľudského srdca, ktoré sa zapáli pre zisk, pre mamon?! V tom lepšom prípade to nie je naša túžba, ale naša poddajnosť podvoliť sa, keď nažhavíme naše srdcia, ktoré roztápajú potom možno aj sneh. Ak si spomínate na rozprávku Peter Pan – keď niektoré dieťa neverí na víly, jedna víla zomrie... Prečo by to tak nemohlo byť so snehom? Sneh padá od Boha daný ako dar. Dopadne medzi nás a je z toho čľapkanica – voda. My to spôsobíme. Roztápame sneh a robíme z neho blato! Len sa ponáhľame. Naše srdcia sú zapálené v túžbe po niečom. Nevieme plniť Boží plán. Veď čo spôsobuje sneh? Spomalenie. Pomalšie sa hýbete, pomalšie jazdíte. Menej by ste sa mali nadrapovať. Mali by ste sa šetriť, klobásky papať; jaternice, čo sa v lete „dopestovali". Tak ako vaši otcovia. Musíme premýšľať ako zasahujeme do tohto sveta. Ako dávame priestor svojmu vedomiu.

Na záver vám poviem vianočný vtip: Istá žena, dobrá kresťanka, si kúpila papagája. Ibaže ten papagáj nadával. Tak ho učila časti z Písma. Snažila sa, aby zmenil svoj slovník. Ale jedného dňa ho opäť počuje nadávať. Prišla za papagájom a hovorí mu: „Počuj, ako sme sa dohodli? Stále nadávaš? No tak trest ťa neminie." Zobrala ho a dala ho do mrazničky. Nechala ho tam pár minút. Potom ho skrehnutého vybrala von a opäť mu dohovárala: „Takže vieš, čo to pre teba znamená? Nebudeš už nadávať?" Papagáj prisľúbil, že si ozaj už dá pozor. Pol roka bolo dobre. Ale pred Vianocami ho žena opäť počuje nadávať. „Papagáj, veď my sme sa dohodli, že nebudeš nadávať:" Tak šup s ním opäť do mrazničky, len ho tam nechala oveľa dlhšie. Papagáj už je veľmi skrehnutý, žena mu dá do klietky teplú vodu, nech sa napije a keď sa už cíti lepšie, pýta sa papagáj ženy: „Ja už som pochopil, že nemám nadávať. Ale myslel som si, že poznám všetky škaredé slová na svete, ale prosím, povedzte mi, čo povedalo to chúďa kurča v mrazáku!"