V Ružomberku sa nachádza jedna z pobočiek Slovenskej národnej galérie. Je v nej umiestnená expozícia venovaná životu a tvorbe významného slovenského maliara XX. storočia: Ľudovíta Fullu, ktorého dielo bezpochyby presahuje slovenské hranice. Paradoxne, na návštevu tejto galérie som si nenašiel čas v období môjho sedemročného pôsobenia na tamojšej Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity...
Majster za svojho života si dal vybudovať bývanie, ateliér a galériu v štýle funkcionalizmu na náklady štátu, a on Československu venoval prakticky celé svoje dielo. Pri vstupe do galérie ma „ovanuli" tóny práve prebiehajúceho klavírneho koncertu konzervatoristov pochádzajúcich z tohto mesta. Noblesa a radosť Mozartovej hudby symbolicky predznačili, že vstupujeme do pokladnice výtvarného umenia.

Nie, svet nie je taký, aký by sme si ho predstavovali. Odmalička snívam s otvorenými očami o svete plnom šťastia, lásky a pokoja. O svete radosti. O svete, kde každý robí to, čo ho baví a napĺňa. A či je to dnes tak? Každý nech povie sám za seba.
No sčasti objektívne – malé deti Musia chodiť do škôlky, ba niektoré už i do jaslí, pretože ich rodičia Musia chodiť do práce, aby zarobili na živobytie. A hoci to niektoré detičky teší, nájdu sa i také, ktoré si materskú školu odplačú. Moji drobci v čase ich drobnosti chodili do škôlky len na dopoludnie. Verila som, že kolektív iných detí bude pre nich prínosom. Ale plakali. Až moc, keď to na nich prišlo. Lenže tak je nastavená spoločnosť vôkol mňa – chodiť do škôlky sa proste patrí. A posledný predškolský rok sa proste Musí. Musí – kvôli získaniu predškolských návykov, vedomostí a zručností. Myslím si však, že väčšinu práce sme si aj tak odbili doma. Kreslili sme, písali, učili sa písmenká, slabiky, čítali sme... Pre mňa to bol jeden nádherný hektický čas naplnený objavovaním darov mojich darov v podobe šikovnosti mojich detí. Je krásne prehadzovať ceruzku do správnej polohy v neohrabanej rúčke. O to zaujímavejšie je byť pravákom a prehadzovať najskôr vo vlastnej hlave a potom v rúčke ľavorukého dieťaťa tento nebezpečný nástroj. Je nervy berúce dookola slabikovať a určovať hlásky na začiatku a zas na konci slov a slabík. A čo tak naučiť sa správne vyslovovať zákerné hlásky typu r,l,k...? Namiesto Mikuláš vysloviť Mituáš, Raťafák plachta ako Uaťafák puachta, ja chcem sirup iba ja pirut a čo je to ideme do kouesa ísť namiesto ideme do lesa! A kopec iných breptov maličkých i starších hlávok snažiacich sa pochopiť dospelácke myslenie.

V posledné júlové dni roku 1941 ušiel z tábora Osvienčim – Brezinky väzeň. Aby zastrašili ostatných väzňov, vybrali desať mužov, ktorí mali byť usmrtení desivou smrťou hladom. Medzi nimi bol aj seržant poľskej armády František Gajowniczek. Podľa svedectiev preživších plakal a prosil o život. Mal manželku a dvoch synov. V predposlednom rade stál vysoký muž s číslom 16670. Spoveďou, modlitbou a útechou pomáhal blížnym, preto sa dostával sa do tyranského „zameriavača" väzniteľov viac ako ostaní väzni. Esesáci sa báli jeho zraku a často kričali na neho: „Pozri sa na zem, nie na nás!" Jeho tvár vyžarovala niečo z hĺbky tváre Krista: „S láskou na neho pozrel" (Mk 10,21). Príslušníci ideológie smrti nechceli pohliadnuť do očí, ktoré odrážali večný život.

Prvým postojom novovekého človeka je zvecnenie, teda drancovanie prírody, ktoré sa uskutočňuje ekonomickými aktivitami a konzumným životným štýlom všetkých sociálnych tried. Druhý je supremácia prírody nad človekom. Na scéne máme ekoradikálov a absurdné zákony na ochranu prostredia. Tretí prístup stavia na tom, že príroda je Božím stvorerným darom a svet je priestor, ktorý je posväcovaný tajomstvom vtelenia Božieho Syna. Človek je spolupracovníkom Stvoriteľa.

Rada by som sa v nasledujúcom článku prihovorila našim milovaným otcom, bratom, mužom. Žijeme v dobe, kedy je najmä pre ženy veľmi dôležité strážiť si každý svoj krok a byť zakaždým v strehu. A ja sa pýtam, prečo? Prečo by malo byť pre tak krehké stvorenie, ktoré dáva život, teplo a pocit domova, prečo by malo byť pre takéhoto človeka tvorené tak nehostinné prostredie? V 21. storočí kedy svätosväte prisaháme, že je pokroková doba, že sa musíme vymaniť zo stereotypov, že musíme prijať modernú dobu a ísť s ňou, v tomto slávnom 21. storočí nedokážeme zaistiť také základné veci ako bezpečnosť ženy a postavenie muža. Všetci kričia a túžia po rovnoprávnosti, no nikto sa nechce chopiť svojej úlohy. V dnešnej dobe, kedy všetci túžia byť rečníkmi, ale nikto nie je natoľko silný, aby začal od seba. Tichá voda brehy myje, ale my sme všetci len pešiaci, ktorí stoja tam, kde voda naráža na pevninu a hrozia jej päsťami.

1. že prečo takto začínam, keď má byť článok venovaný mužom? Pretože si treba uvedomiť, že jeden bez druhého sme ničím. To spolu tvoríme Boží plán, Božie kráľovstvo. Lenže pokiaľ spoločnosť pôjde stále tým istým smerom, ktorým ide teraz, nič z toho nebudeme môcť naplniť. Všetci sa navzájom odplašíme. Teraz je čas, muži, kedy ženám opätujete ich vernosť, lásku a starostlivosť. Teraz je čas, kedy sa zastavia reči a začne sa konať. Je čas, aby ste sa stali mužmi. Takými, akými sa celý čas vystatujete, že ste. Tými veľkými ochranármi, silnými chlapmi. Teraz, keď vás, otcov, oslavujeme, staňte sa nimi. Byť mužom neznamená len vytasiť svaly a pobiť sa za vlasť, za ženu. Byť mužom je každý večer prísť domov ku svojej manželke, pohladiť ju po tvári a pobozkať ju na čelo. Privítať svoje deti, láskavo ich objať a pochváliť ich za všetko, čo v daný deň dokázali. Byť mužom znamená pomôcť svojej žene emočne a fyzicky tak, ako ona pomáha ostatným. Zdvihnúť sa a pomôcť s večerou, pomôcť s riadom. Byť mužom znamená byť citlivý a fyzicky aj psychicky prítomný. Nebáť sa postaviť sa za svoje hodnoty. Byť mužom a byť otcom znamená postaviť sa za svojich najbližších, no nie fyzicky a násilne, ale svojimi skutkami, ktoré zodpovedajú titulu muža a otca.
   Čítať ďalej...

Režisér Andrej Tarkovskij vytvoril v roku 1966 životopisný film Andrej Rubľov. Dostalo sa mu ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, zatiaľ čo v Sovietskom zväze ležal dvadsať rokov v trezore. Dlhý, čiernobiely, pre dnešného diváka „odchovaného" akčnými scénami miestami vlečúci film, sa končí úchvatnou asi deväť minútovou sekvenciou. Záberom na spálenisko sa mení na farebný a počas sugestívneho spevu chóru kamera robí detailné snímky na slávne ikony Rubľova. Tie kulminujú na ikone sv. Trojice, jeho jedinom písomne preukázateľnom diele.
O jeho živote nemáme veľa spoľahlivých zdrojov, ale jeho dielo je nepochybne znamenité. „Umenie tohto pokorného mnícha predstavuje jeden z duchovných vrcholov ľudstva", uvádza svetová autorita v oblasti ikon, nemecký teológ a historik umenia Egon Sendler a pokračuje: „Bohatá byzantská kultúra sa tu dokonalým spôsobom spojila so slovanským géniom, aby sa zrodilo jedinečné dielo, ktorého geometrickú kompozíciu preniká rytmus pohybov a farieb. Celok tak oživuje nepostihnuteľné svetlo."