A zas prichádza nový deň – deň zmŕtvychvstania. Veríme, že Ježiš svojou smrťou smrť porazil. Svojou láskou spojenou s Božím srdcom – Boh ako prvé ja v Ježišovi a Ježiš ako druhé ja Boha – dosiahol vykúpenie duchovného tela človeka. Z Biblie je jasné, že vzkriesený Ježiš už nebol človekom, ktorého je možné vidieť fyzickým zrakom. Veď Ježiš prekračoval čas a priestor. Zjavil sa učeníkom za zatvorenými dverami. Dlhý kus cesty išiel s učeníkmi, ktorí ho však nespoznali, až neskôr, ked sa im dal poznať a potom im náhle zmizol z očí.
Sila zmŕtvychvstania nespočíva v oživení Ježišovho fyzického tela. Je to sila Lásky a Božieho Slova, ktoré nás skrze Mesiáša privádzajú k pravému životu – otvárajú nám brány do Božieho kráľovstva a k naplneniu Božieho sna z počiatku dejín. Svojím rozhodnutím prijať Satana do svojho srdca duchovne zomierame (lebo kto bude jesť zo stromu poznania dobra a zla, istotne zomrie – oddelí sa tak totiž od Boha a života v Božom náručí). Ale prijímaním Božieho Slova skrze Mesiáša získavame nový život a môžeme tak byť vzkriesení a opäť žiť fyzicky i duchovne pravým životom.

Kríž je najcharakteristickejším symbolom kresťanstva a jeho zobrazenie nájdeme takmer v každom kresťanskom chráme a kresťanskej domácnosti a nič na tom nemení ani ten fakt, že je to v podstate len nástroj mučenia a neskonalej krutosti človeka. Na kríži visí zmučené telo človeka, preto pre tých, ktorí v kresťanskom prostredí nevyrastali a nerozumejú mu, sa kríž môže stať aj pohoršením alebo aspoň niečím, čo si žiada vysvetlenie. Napríklad Daisetz Taitaro Suzuki, významný majster Zenu, profesor budhistickej filozofie v Kjóte píše: „ Pohľad na ukrižovaného Krista je strašný a ja si nemôžem pomôcť, v mojej predstave sa spája so sadistickým impulzom duševne podráždenej fantázie." Prečo teda nám kresťanom visí nad hlavami niečo tak strašné? Je to preto, že máme záľubu v utrpení a vyhľadávame ho? Určite nie, v utrpení mať záľubu totiž nemožno a ani ho netreba vyhľadávať , ono je totiž úplne všade. Milióny a milióny ľudí neskonale trpí a my nič nevidíme a nič nepočujeme. V každom okamihu obrovské množstvo blížnych volá o pomoc, ale svet mlčí. Avšak posolstvo kríža ide ešte ďalej a je naliehavejšie, pretože nie je len o utrpení človeka, ale najmä o utrpení Boha.

Evanjelium podľa Jána − Jn 18, 1 – 19, 42
Kristus sa stal pre nás poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno.
Zamyslenie:
Prichádza nový deň. Je to deň, kedy Ježiša vedú pred Piláta. Je to deň, kedy Ježiša bičujú, zosmiešňujú, opovrhujú ním, tŕním korunujú. Je to deň, kedy Ježiš nesie kríž a pod jeho ťarchou padá k zemi. Je to deň, kedy nad Ježišom plačú ženy. Je to deň, kedy Ježiš zomiera na kríži a vojaci mu prebodnú srdce... Satan Ježiša privádza na kríž a zabíja ho.

Evanjelium podľa Lukáša − Lk 4, 16-21
„Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok."
Evanjelium podľa Jána − Jn 13, 1-15
Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: ‚Učiteľ' a: ‚Pane' a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám."

A je tu záver pôstu. Nastáva obdobie Veľkej noci. Priblížme si teraz význam týchto sviatkov...

Na počiatku Boh sníval o svete pre svoje deti. Jeho sen sa začal napĺňať Jeho Slovom. Ľudia, Jeho deti prišli na svet, aby mohli rásť a tešiť sa zo vzťahu so svojím Nebeským Rodičom a z pre nich stvoreného sveta.

Tento krásny sen sa však nenaplnil. Boh stvoril svet a 95% stvorenia bolo pre človeka 100% pripravených. Teraz bol na rade človek so svojimi zvyšnými 5%. Nie je to tak veľa, však? Stačilo, aby sa Adam a Eva tešili zo sveta, ďakovali zaň, dorástli do individuálnej dokonalosti, potom sa stali dobrými manželmi, založili krásnu rodinu a vytvorili Boží svet svojou nežnou a starostlivou vládou nad svetom.

Pred niekoľkými týždňami odišiel môj otec. Možno si poviete, mnohí odišli. Áno, mnohí i z kruhu mojich najbližších, no s otcom mám veľmi blízky vzťah. Je to môj ocko, ktorého veľmi ľúbim, vážim si ho, snažím sa ho poslúchať i teraz a byť mu dobrou dcérou. A teraz, keď odišiel, niekedy sa stane, že vo svojej mysli cítim smútok. Samozrejme viem, že duchovný svet existuje. Viem, že je reálny rovnako ako tento fyzický a v mnohých smeroch ešte reálnejší. No na druhej strane sa musím priznať, že hoci som o týchto skutočnostiach bytostne presvedčená, napriek tomu cítim spomínaný smútok. Pramení z toho, že sa cítim exkomunikovaná. Nie, neusmievajte sa, nežijeme v stredoveku. Otec v ktorejsi svojej prednáške hovoril o tejto exkomunikácii a hoci som nejasne tušila, o čo ide, predsa sa ma to osobne dotklo až teraz v tomto čase... Teraz, keď nemôžem s otcom komunikovať priamo, vidím, aké je moje srdce hluché a slepé. Možno sa v mojich slovách nachádzate i Vy, no radšej by som verila, že nie.