Pred niekoľkými týždňami odišiel môj otec. Možno si poviete, mnohí odišli. Áno, mnohí i z kruhu mojich najbližších, no s otcom mám veľmi blízky vzťah. Je to môj ocko, ktorého veľmi ľúbim, vážim si ho, snažím sa ho poslúchať i teraz a byť mu dobrou dcérou. A teraz, keď odišiel, niekedy sa stane, že vo svojej mysli cítim smútok. Samozrejme viem, že duchovný svet existuje. Viem, že je reálny rovnako ako tento fyzický a v mnohých smeroch ešte reálnejší. No na druhej strane sa musím priznať, že hoci som o týchto skutočnostiach bytostne presvedčená, napriek tomu cítim spomínaný smútok. Pramení z toho, že sa cítim exkomunikovaná. Nie, neusmievajte sa, nežijeme v stredoveku. Otec v ktorejsi svojej prednáške hovoril o tejto exkomunikácii a hoci som nejasne tušila, o čo ide, predsa sa ma to osobne dotklo až teraz v tomto čase... Teraz, keď nemôžem s otcom komunikovať priamo, vidím, aké je moje srdce hluché a slepé. Možno sa v mojich slovách nachádzate i Vy, no radšej by som verila, že nie.