Do našej pozornosti je v období pôstu dávaný kríž, najmä ako symbol utrpenia. Nedávno som sa zamyslel nad paradoxom, ako je možné, že tento nástroj na potupnú, krutú a často uskutočňovanú popravu, predovšetkým otrokov v Rímskej ríši, sa stal od popravy Ježiša z Nazaretu veľmi rozšíreným znakom, ktorý používa a niekedy aj zneužíva naša civilizácia.
Kríž je tak silný symbol, že ani cieľavedomé úsilie ateistického systému ho nedokázalo vytrhnúť z našej kultúry. Svedčí o tom aj príhoda, ktorá sa stala ešte v socialistickom Československu v dedinke Krajná Bystrá, v okrese Svidník, odkiaľ pochádzal druhý najvplyvnejší komunistický funkcionárVasiľ Biľak. V roku 1988 otvorili v jeho rodnej obci na počesť štyridsiateho výročia takzvaného Víťazného februára „Múzeum premeny socialistickej dediny“, ktorým chceli znázorniť, akým pokrokom prešla obec. Netušili vtedy, že režim má pred sebou už len rok života. Múzeum zriadili v bývalej cirkevnej škole. Časť budovy bola prestavaná do podoby drevenice a druhá strana vyzerala ako moderný dom socialistickej výstavby. V drevenici bola naaranžovaná expozícia jednotriednej školy: drevené lavice, kalamár, tabuľa na stene a veľká spoločná fotografia detí v triede dávnej školy, ktorú navštevoval aj samotný Biľak. Učiteľa na fotke nechali, ale miestneho kňaza z nej vyretušovali. Počas otváracieho ceremoniálu spôsobil tento potentát u funkcionárov strany a zriaďovateľov múzea rozpaky. Po vstupe do tejto triedy sa porozhliadol a zvolal: „Niečo tu chýba!“ Po chvíli pokračoval: „Chýba tu kríž, na stene musí byť kríž!“