Vzduch vonia prebúdzajúcim sa životom. Na stromoch i na zemi nesmelo kvitnú prvé kvietky. S vychádzajúcim slnkom počuť čarovný spev vtáčikov. Prichádza jar. Prichádza nový život.

Staré sa skončilo? Odumrelo? Áno, dá sa to tak povedať. Zima prikryla svojou perinou staré, odumreté, aby mohlo prísť nové, svieže a nádejné.

Ako je to v našich životoch? V mojom? V tvojom?

Pri pohľade na spoločnosť vidíme zväčša len biedu, žiaľ, nepokoje až vojny, lakomstvo, klamstvo a všetky možné neduhy. Je to ale niečo, čo už odumiera. Pri svojom stíšení dúfam, že všetko toto zlo odumiera i vo mne. I v mojom okolí. A naozaj v celom svete. A s otvorenými očami túžim snívať o všetkom novom, krásnom, spravodlivom. Po Božom kráľovstve prinášajúcom šťastie Nebeskému Rodičovi, ľuďom i mne.

„Podľa môjho názoru..." Vždy sa pozeráme na svet tak, ako si myslíme, že je to najlepšie, najsprávnejší názor na svete. Je to zakorenená túžba v nás vidieť veci tak, aby boli naozaj dobré? Či je to náš egoizmus, ktorý sa prediera na povrch, pretože - Ja viem, čo je správne?

Všetky oči sa už mesiac upierajú na Ukrajinu. Deň pred začatím vojny som čítala nadpis článku „Ukrajinci povolávajú záložníkov vo veku 18 - 60 rokov" a bolo mi ťažko. Ťažko mi bolo už vtedy, keď sa začalo hovoriť o vojne ešte hypoteticky v slovenských a svetových médiách. Celé zle. Ako môžeme plánovať vojnu? Ako o nej hovoriť, že príde? Myšlienka prechádza v slovo, slovo v skutok... Náš svet je svetom uskutočnených myšlienok... Nemysleli sme na mier. Mysleli sme na vojnu a vojna prišla. Myslíme na choroby a tie sú tu. Či naopak myslíme v centre s Bohom a medzi nami je Božia láska? Nie, vojna sa nezačala na ruskej strane, na strane NATO či európskych krajín. Ten prvý počiatok vojny je v nás. Toto všetko, čo sa vôkol nás deje, je len naším vlastným zrkadlom. Zrkadlom môjho/tvojho strachu, mojej/tvojej biedy, mojej/tvojej nenávisti a súdenia druhých... kým sa táto negatívna energia nespojí v spoločnosti, národoch a vo svete. Alebo rozmnožujeme vo svojom srdci pokoj a lásku, ktorá sa vôkol nás v druhých ľuďoch násobí?

Drahí veriaci,

Ráno 24. 2. 2022 som sa zobudil do nového a strašného sveta. Vlastne, chcel som sa zobudiť ešte raz, dúfajúc, že je to ten najhroznejší sen, aký sa mi doposiaľ sníval, ale nešlo to. Musel som si postupne uvedomiť, že toto je skutočná realita a z nej už ujsť nemožno. Niet väčšieho zla, ako je vojna, kde sa beztrestne zabíjajú tí najnevinnejší a mnohokrát aj najbezbrannejší. Je preto mojou povinnosťou jasne dať najavo, že namieriť smrtiacu zbraň na akéhokoľvek človeka je ťažký zločin, ktorý nemožno ospravedlniť žiadnym „vyšším" záujmom.

Free guy. Už vie, čo budú deti pozerať na letných aktivitách v čase určenom na oddych. Videli ste niekedy tento film? Nie, nejdem naň robiť recenziu ani mu tu maľovať reklamu. Než som sa v ňom našla a za asistencie svojho syna pochopila, o čo ide, prešla takmer polovica času. Na tom ale nezáleží, pretože ma aj tak ohromne oslovil.
Fakt hlavná myšlienka, ktorá ma zaujala, stála za to a rada by som sa podelila s vami o jej hĺbku. Vo filme sa prelínajú akoby dve dejové línie. Tá pre mňa podstatnejšia sa odohrávala v počítačovej hre. Ľudia v nej zabíjali, kradli a lúpili. Postavy „na pozadí" toto všetko len trpeli. Nijako sa nevzpierali. Každé ráno vstali, najedli sa, šli do práce, zomreli. Ďalší deň zas to isté. Jeden chlapík mal už pre istotu na stálo zodvihnuté ruky na znamenie, že sa pri prepade vzdáva. V tom však Chlapík zmení svoje myslenie. Začne túžiť po inom živote. Získa okuliare a vidí iný svet, ako ten, čo videl bežne svojim zrakom. A nakoniec inšpiruje aj svoje okolie k tomu, aby sa vzopreli a napriek obrovskému riziku nenávratnej straty vlastného života sa rozhodnú zmeniť svoj svet. Postavili sa násiliu a zlu, ktoré v ich svete vládlo.
A záver? Na záver dvaja priatelia kráčajú po ulici v novom svete a druhý sa pýta prvého: „Čo budeme robiť? Nie je tu banka, kde sme pracovali." V tom prvý bezprostredne odpovie – a to musím napísať v češtine, aby som zachovala ten správny ráz pre mňa originálu: "Co se nám zlíbí."

Každý z nás vidí črepinku z Božej pravdy. V každom z nás je totiž ukrytý „kúsok" Boha, ktorý sa cez nás, v našom čistom srdci chce naplno prejaviť. Preto sa nedá povedať, že „Ja mám pravdu a ty nie." Alebo: „Tá moja pravda je plnšia ako tvoja." Iba Boh je Pravda. On je Cesta a Láska. To, že sa prejavuje v každom z nás, nás činí jedinečnými a nenahraditeľnými. Ale tým aj toho druhého - tak ako aj nás.
Zjednoťme sa preto s Bohom. Zjednoťme sa s Jeho Pravdou a Láskou. Každý sám ako jednotlivec. Naplno. Nedovoľme Zlu, Satanovi, aby v našom srdci zaujal čo i len také miestečko, ako je zrnko prachu veľké, ktoré potom pohľad na všetko skresľuje a ničí. Ak vyčistíme svoje srdce, upokojíme svoju myseľ, budeme ako hladina nádherného jazera odzrkadľovať nebeskú šíravu. Budeme vidieť v sebe i v druhých obraz Boha. A potom – potom budeme môcť vytvoriť krásne, čisté a verné manželstvá, požehnané rodiny a dokonalý svet.

Nie vždy sú odpovede na naše modlitby také, aké máme očakávania. Túžila som po výnimočnej odpovedi a dostala som obraz, ktorý vidím okolo seba každý deň. Len som ho pochopila celkom ináč ako doteraz...
„Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria." Mt 7,7-8 Stačí len prijať odpoveď takú, aká príde.
„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha." Mt 5,8
Túžba vidieť tvár Boha, zjednotiť sa s Ním, to bolo vždy niečím, po čom som vedome i podvedome túžila. Preto som sa rozhodla prosiť a úprimne sa snažiť, aby sa tak v mojom živote stalo. A úprimne, čakala som niečo extra výnimočné. No poznáte to – prídu starosti, povinnosti a všetko sa akosi natiahne. Alebo možno aj nie. Vždy deťom hovorím, že čo je naozaj hodnotné, to sa dosahuje ťažšie. Treba viac úsilia, námahy, času. Čakala som teda, modlila sa, hľadala...
Až raz...
Raz večer som si sadla, aby som sa po celom hektickom dni a vlastne dlhšie trvajúcom období zhonu stíšila. Mala som naozaj dosť. V duchu som sa pýtala, kedy konečne príde ten zázrak a ja uvidím Jeho? A práve vtedy prišiel...
Videla som strach v jednaní učiteľky, premáhanie sa pri učení v očiach synčeka, túžbu po láske a pomoci v srdci milovaného...
Videla som zasnežené hory, nebo plné žiariacich hviezd, priateľské oči verného psa, počula som smiech detí, pocítila objatie partnera...
V každom z nás je Boh. V každom človeku vidím Jeho tvár. V každom Ním stvorenom bytí vidím časť Jeho srdca ako skladačku nádhernej obrovskej mozaiky. No nie je len šťastný ani slobodný, ako si možno myslíme, či skôr málokedy je. Je smutný, frustrovaný, bezmocný, opustený, uväznený v nás samých. Nesedí na slávnom tróne, ale buď je šťastný, alebo trpí v srdci každého z nás. V mojom, i v tvojom.