Stúpame na Kriváň – symbol Slovenska. Cesta je nádherná, v nižších polohách plná stromov, voňavého lesa, vyššie sú doslova pláne kosodreviny, po boku vidíme Krivánsku kopu, zopár pasúcich sa nedotknuteľných kamzíkov na dosah ruky a už len pláne kameňa. Občas strmé stúpanie, občas prameň čistej vody, kvety, tráva, mraky... Človek sa cíti ako v nebi a doslova v nebi je – veď sa prechádzame v oblakoch. Výstup je náročný. Len niekde je chodník z obrovských skál podobný schodom. Nachádzame miesta, ktoré tvoria len obrovské platne skál, kde sa cítime ako horolezci. Hľadáme štrbiny, kde vložíme svoje prsty a podoprieme aspoň sčasti rozochvené nohy. Strach, nádej, túžba dosiahnuť vrchol, to všetko je vôkol nás a dostáva sa nám pod kožu. Napriek ťažkostiam so štyrmi väčšími i menšími deťmi, so psom a prekonávaním vlastného strachu z výšok, napriek plaču a slzám v očiach sa dostávame na vrchol nášho štítu.

Rozpoviem vám dva príbehy a vy mi potom poviete, ktorý z nich sa vám zdá uveriteľnejší, alebo vás viac nadchne. V prvom príbehu vystupuje malý chlapec medzi ôsmimi, dvanástimi rokmi života, nech sa volá Jozef, to je také biblické, hebrejské meno a žije so svojou matkou niekde pri brehu Tiberiadskeho mora, Galilejského jazera. Tak ako mnohé iné ráno, možno o siedmej, možno skôr, zakikiríkal kohút, zobudil ho a chlapec sa pomaly prebudil do nového rána. Po chvíľach, možno ako sa najedol, videl, ako veľké zástupy ľudí z ich dediny kamsi idú. Tak sa pýtal - kam idú a oni hovoria: „Ideme počúvať proroka".

Viete, do práce musím nejakú vzdialenosť dochádzať. Dochádzam denne. Nie je to veľa a nie je to ani najmenej. Je to 50 km, čo je 45 – 50 min cesty. Zvlášť, keď idem naspäť, bývam častokrát unavený. Nie tak fyzicky, ale psychicky vyčerpaný. A vtedy ako dôležitá súčasť mojej cesty stáva rádio. Zapnem si rádio. Prečo si ľudia zapínajú rádio. Dnes. Prečo? Nie preto, aby si tam dali k tomu rádiu stoličku, uprene počúvali každé slovo, vypočuli si každý ten tón. To rádio v podstate len sprevádza človeka pri nejakej činnosti. Robí mu pozadie. Keď ideme hlbšie, môžeme sa spýtať, prečo potrebuje človek pozadie? Pretože nechce byť v tichu. To je zaujímavé. Budem vychádzať od seba. Áno, aj ja som patril k ľuďom, ktorých niekedy ticho vyrušilo. Nie vždy to ticho máme radi. Býva niekedy nepríjemné. A viete prečo?

V mesiaci júl 2021 Starokatolícka cirkev na Slovensku a Rytiersky rád sv. Gorazda zrealizovali každoročné letné aktivity. Tento rok boli turnusy rozdelené podľa vekových skupín na štyri akcie a zúčastnilo sa ich vyše 60 detí. 

V týchto dňoch snáď neexistuje ani jeden človek žijúci v kultúrne i bratsky spriaznených krajinách Čiech a Slovenska, ktorým by neotriasla strašná živelná pohroma, ktorá v našom regióne nemá obdoby - pretože tornádo v tejto ničivej podobe vlastne nepoznáme - a ktorá si vyžiadala ľudsky ťažko vyčísliteľné straty na majetku, zdraví, no najmä na životoch ľudí. Ja tiež nie som výnimkou a táto udalosť sa ma hlboko dotkla a určite nie som sám, nad kým ako Damoklov meč visia otázky, na ktoré človek nikdy nenájde odpoveď „Prečo?“ a „Aký to má význam?“.

Niekedy prídu chvíle, kedy je nám ťažko. Niekedy prídu chvíle, keď stojíme pred ťažkou životnou skúškou. Niekedy príde obyčajný deň a s ním kopa obyčajných starostí. A my sa pýtame sami seba či druhých: Ako sa ti darí?
Raz som takúto otázku položila svojej priateľke. Odpovedala mi celkom nezvyčajne, no v tej situácii, v ktorej som bola – pred svojou životnou skúškou – celkom jedinečne nevedomky slovami otca Augustína:
Mám sa dobre, veľmi dobre. Pán je môj Pastier, nič mi nechýba...