Komunizmus, socializmus, demokracia, fašizmus... Ktorý politický systém je ten najlepší? Ktorý je správny? Verte, neverte, žiaden, ak je jeho stredom a nosným bodom človek a jeho ego.

Každé ráno, keď máme ešte oči zatvorené a len precitáme zo spánku, našou prvou myšlienkou by mala byť vďačnosť. Vďaka Nebeskému Rodičovi za dar života v tomto fyzickom svete. A ak sa nezobudíme v posteli, ale nad ňou? Vďaka za život v duchovnom svete. Zjednocujme sa s Bohom každučký okamih svojho života. Ďakujme mu za všetko, čoho sa nám dostáva – za radosti i za ťažkosti – tak sa s Ním môžeme zjednotiť. Pýtajme sa Ho, ako máme naplno žiť daný okamih; ako sa máme rozhodnúť v tej ktorej situácii sme. Postavme Boha na prvé miesto vo svojom dni i noci. Nie seba. Nie svet. Nie egoizmus. Prvý je Nebeský Rodič. Pozerajme sa na svet Jeho očami. Hľadajme Jeho kráľovstvo a ostatné sa nám pridá.

Niekedy je to také ťažké... Je ľahké byť pokorný v časoch, kedy sa mi darí a nič ma netrápi. No príde deň, keď mám na krku ťažkosti. Keď sa trápim, plačem, keď je všetko z môjho pohľadu zlé. Vtedy je opäť mojou výzvou vďačnosť a k tomu pevný postoj na Božej strane.

Nemajme strach, hoci nás ohrozuje satanský svet. Prečo rovno „satanský"? Nie je to pritvrdé slovo? Veď minimálne u nás na Slovensku sa žije tak dobre. Nie je tu vojna. Nie je tu hladomor. Nie je tu... Buďme ale k Bohu spravodliví. Keď je vôkol nás strach, je to nástroj Satana. Keď je vôkol nás sebectvo, je to výsledok práce Satana. Keď vidíme a cítime zlo, je to prejav koho?

Bojíme sa o život svoj alebo svojich drahých? Ak sa oň bojíme, bojme sa o ten duchovný. Žime čistý život teraz. Žime ho tu, kde sme. No ak sme zjednotení s Bohom, prečo máme vlastne mať akýkoľvek strach?

Prosím, neverme strachu – Satanovi, že prvé je zdravie a ostatné sa nám pridá. Nie, pretože prvý je Boh a Jeho vôľa a ostatné sa nám pridá. Nám, našim blízkym, celému svetu. Sme Jeho deti a nechce, aby sme trpeli – či už strachom, vojnami, biedou, chorobami. On je predsa Láska, Šťastie, Pokoj, Zdravie... Tak prečo mať na prvom mieste čokoľvek iné, ako dobro Toho, ktorý nás nekonečne miluje?

Rozhovor s nebom niekedy prebehne hlboko v našom vnútri - a nás sa zrazu zmocní pocit, že máme prístup k vyššej pravde a jasne vidíme na svoju cestu životom. Inokedy sú to  slovenia neba skrze skutočnosti, ktoré prežívame, skrze stretnutie s ľuďmi, ktorí sa zrazu objavia v našich životoch a my pocítime príchuť večnosti v okamihu dotyku blízkych duší...
No sú aj chvíle, keď sa k nám snaží Boh priblížiť a my sa rozbehneme opačným smerom...

Stúpame na Kriváň – symbol Slovenska. Cesta je nádherná, v nižších polohách plná stromov, voňavého lesa, vyššie sú doslova pláne kosodreviny, po boku vidíme Krivánsku kopu, zopár pasúcich sa nedotknuteľných kamzíkov na dosah ruky a už len pláne kameňa. Občas strmé stúpanie, občas prameň čistej vody, kvety, tráva, mraky... Človek sa cíti ako v nebi a doslova v nebi je – veď sa prechádzame v oblakoch. Výstup je náročný. Len niekde je chodník z obrovských skál podobný schodom. Nachádzame miesta, ktoré tvoria len obrovské platne skál, kde sa cítime ako horolezci. Hľadáme štrbiny, kde vložíme svoje prsty a podoprieme aspoň sčasti rozochvené nohy. Strach, nádej, túžba dosiahnuť vrchol, to všetko je vôkol nás a dostáva sa nám pod kožu. Napriek ťažkostiam so štyrmi väčšími i menšími deťmi, so psom a prekonávaním vlastného strachu z výšok, napriek plaču a slzám v očiach sa dostávame na vrchol nášho štítu.

Rozpoviem vám dva príbehy a vy mi potom poviete, ktorý z nich sa vám zdá uveriteľnejší, alebo vás viac nadchne. V prvom príbehu vystupuje malý chlapec medzi ôsmimi, dvanástimi rokmi života, nech sa volá Jozef, to je také biblické, hebrejské meno a žije so svojou matkou niekde pri brehu Tiberiadskeho mora, Galilejského jazera. Tak ako mnohé iné ráno, možno o siedmej, možno skôr, zakikiríkal kohút, zobudil ho a chlapec sa pomaly prebudil do nového rána. Po chvíľach, možno ako sa najedol, videl, ako veľké zástupy ľudí z ich dediny kamsi idú. Tak sa pýtal - kam idú a oni hovoria: „Ideme počúvať proroka".

Viete, do práce musím nejakú vzdialenosť dochádzať. Dochádzam denne. Nie je to veľa a nie je to ani najmenej. Je to 50 km, čo je 45 – 50 min cesty. Zvlášť, keď idem naspäť, bývam častokrát unavený. Nie tak fyzicky, ale psychicky vyčerpaný. A vtedy ako dôležitá súčasť mojej cesty stáva rádio. Zapnem si rádio. Prečo si ľudia zapínajú rádio. Dnes. Prečo? Nie preto, aby si tam dali k tomu rádiu stoličku, uprene počúvali každé slovo, vypočuli si každý ten tón. To rádio v podstate len sprevádza človeka pri nejakej činnosti. Robí mu pozadie. Keď ideme hlbšie, môžeme sa spýtať, prečo potrebuje človek pozadie? Pretože nechce byť v tichu. To je zaujímavé. Budem vychádzať od seba. Áno, aj ja som patril k ľuďom, ktorých niekedy ticho vyrušilo. Nie vždy to ticho máme radi. Býva niekedy nepríjemné. A viete prečo?

V mesiaci júl 2021 Starokatolícka cirkev na Slovensku a Rytiersky rád sv. Gorazda zrealizovali každoročné letné aktivity. Tento rok boli turnusy rozdelené podľa vekových skupín na štyri akcie a zúčastnilo sa ich vyše 60 detí.