So smútkom v srdci, ale s nádejou na opätovné stretnutie si Vám dovoľujeme oznámiť, že nás do duchovného sveta predišiel náš arcibiskup ThDr. Augustín Bačinský vo veku 71 rokov.

Bratia a sestry, v čom spočíva pre nás – vo všeobecnosti – podstata Vianoc?Myslím, že v túžbe po radosti, pohode, láske, pokoji, skrátka byť šťastným. To všetko umocňuje krása a čaro vianočného stromčeka, kolied, chutného jedla a milých darčekov pod stromčekom od Ježiška.

Táto radosť sa zrodila pred dvetisíc rokmi v Betleheme. Najskôr túto radosť zažilo malé spoločenstvo ľudí: Jozef s Máriou v strede s dieťaťom Ježiškom, potom niekoľko pastierov na základe zvestovania anjelov. Ďalej ako sa dozvedáme zo Svätého Písma, boli to traja mudrci z Východu, ako aj prorok Simeon, či žena menom Anna v Jeruzalemskom chráme.

Projekt Vianočné tvorenie je u nás tradíciou už 5 rokov. Vždy sa stretli celé rodiny spoločne na rôznych miestach. Dospelí sa porozprávali, deti zahrali a všetci spoločne vytvorili krásne veci -ozdôbky na stromčeky, darčeky pre radosť. Tento rok je iný. Stretávať sa osobne veľmi nemôžeme, no verím, že na seba myslíme ešte o to intenzívnejšie. Preto sa Starokatolícka cirkev na Slovensku v spolupráci s Rytierskym rádom sv. Gorazda rozhodli napriek všetkým komplikáciám usporiadať tohtoročný 5. ročník vianočného tvorenia.

Pre Vaše deti od mojej charitatívnej dielne postihnutých a mladých detí!

Starokatolíckym novinám...

Jediný rómsky časopis Myšulienka, ktorý vydávalo KZNE SR (Kultúrne združenie národností a etník – pod vedením tiež postihnutej Bohuslavy Habovčíkovej v Bratislave na západnom Slovensku, bohužiaľ in memoriam). Prácu, ktorú vytvorila, sa nikomu inému nedalo riešiť, a tak po jej odchode časopisy zanikli.

Je v silách človeka postaviť sa zoči-voči smrti? Môže sám so svojou krehkosťou zniesť pohľad do bezodnej hlbiny vlastnej ničoty a absurdity, do čiernej diery a singularity, kde nenávratne a bezpodmienečne mizne všetko to, čo v živote miloval a vážil si? Myslím si, že odpoveď je tu zbytočná a v plnej miere sa stotožňujem s tým, čo napísal Eberhard Jüngel: „Smrť – môžeme ju vlastne len nenávidieť". Ja sám nie som schopný v plnom vedomí vnímať svoj koniec, kam neodvratne smerujem. Naopak, som nútený od tejto temnej hranice, Danteho brány s nápisom „Kto mnou prechádza, každú nádej stráca", sústavne odvracať svoj zrak, dennodenne na ňu zabúdať a zúfalo sa držať svojho kúsku života, ktorý tým vlastne stráca akýkoľvek význam a zmysel.

Aké to bolo bolestné, keď nám odišiel milovaný blízky človek na druhú stranu života, na druhý svet. V určitom slova zmysle sme sa snažili túto stratu vykompenzovať chodením na cintorín, a to hlavne cez tzv. dušičkový čas, kedy sme intenzívnejšie prežívali túto blízkosť, i keď len v duchovnom slova zmysle.

Ale teraz, v tomto čase, kedy sú opäť dušičky, nemôžeme ani spomínaným spôsobom sa „stretnúť" s našimi drahými zosnulými. A preto mnohí túto skutočnosť opäť do určitej miery prežívajú na spôsob dňa pohrebnej rozlúčky. Ale neexistuje uspokojivá alternatíva tohto zvláštneho prepojenia?