Človek nechce byť v tichu

Viete, do práce musím nejakú vzdialenosť dochádzať. Dochádzam denne. Nie je to veľa a nie je to ani najmenej. Je to 50 km, čo je 45 – 50 min cesty. Zvlášť, keď idem naspäť, bývam častokrát unavený. Nie tak fyzicky, ale psychicky vyčerpaný. A vtedy ako dôležitá súčasť mojej cesty stáva rádio. Zapnem si rádio. Prečo si ľudia zapínajú rádio. Dnes. Prečo? Nie preto, aby si tam dali k tomu rádiu stoličku, uprene počúvali každé slovo, vypočuli si každý ten tón. To rádio v podstate len sprevádza človeka pri nejakej činnosti. Robí mu pozadie. Keď ideme hlbšie, môžeme sa spýtať, prečo potrebuje človek pozadie? Pretože nechce byť v tichu. To je zaujímavé. Budem vychádzať od seba. Áno, aj ja som patril k ľuďom, ktorých niekedy ticho vyrušilo. Nie vždy to ticho máme radi. Býva niekedy nepríjemné. A viete prečo?

Pretože keď všetko zmĺkne, každý vonkajší zvuk, vtedy sa začína ozývať niečo iné. Čo nie vždy potrebujeme počuť. Vtedy sa ozve naše vnútro. A nie je to vždy príjemné, pretože počas dňa, počas našich povinností, pretože dávame prednosť zbytočným veciam, nám vnútro dáva najavo to, že sme ho zanedbali. Ako malé dieťa, ktoré necháme niekde bez pozornosti. Bez opatery. Dieťa kričí a my ho nepočujeme. Keď vypnú všetky zvuky, my ho zrazu započujeme a spytujeme sa, čo sme zanedbali. Zbadáme, že naše vnútro je zranené a zanedbané. Vôbec sa nezamýšľame nad tým, čo je podstatné. Preto to niekedy bolí. A preto ticho bolí. Viete, ja kým idem autom, sadnem do ticha auta, vtedy ostanú mne v hlave myšlienky. Vracia sa mi z práce, kde som bol, ... kde som niečo zlé spravil. A vracajú sa myšlienky, k tomu, čo už ja zmeniť nemôžem. Je to ako bolesť hlavy, migréna, nikto nevie, čo je príčina, ale hľadáme, ako tej bolesti uniknúť. A ja hľadám vtedy liek.

Ja si zapnem rádio. Nie pre to, aby som vyplnil svoj čas. Nie preto, aby som počúval hudbu, pretože hudba ma v tej chvíli vyrušuje. Viete, čo ja potrebujem počuť? Ľudské slovo. Zvlášť keď idem večer, mám šťastie, zapnem si rádio Devín a nejaký herec krásnym a príjemným hlasom, rozpráva nejaký príbeh. Ale v tej chvíli sa dotkne môjho srdca. Ľudské slovo.

Neviem, či ste si niekedy uvedomili, aké úžasné a liečivé môže byť ľudské slovo. Slovo je našou podstatou. Príde a hovorí, že Boh všetko tvoril slovom. A v Jánovom evanjeliu hovorí, že na počiatku bolo slovo. Ja som Slovo. Hľadám človeka, pretože hľadám slovo. Slovo, s ktorým môžem vytvoriť vzťah. Len vďaka slovu môžem uzrieť, čo je v inom človeku. Len vďaka slovu ja môžem prelomiť bariéry a hranice vlastnej samoty a samoty ľudí. Alebo keď si zapnem slová, slovo sa mi dotkne m môjho srdca. A toľko rán v tej chvíli, toľko bolesti sa mi v tej chvíli zahojí. Len preto, že počujem krásne, úprimné a vľúdne ľudské slovo.

V každej liturgii si hovoríme jednu dôležitú vetu. A dnes si ju znova povieme. A mňa veľmi oslovuje. Je to parafráza stotníka, keď prišiel za Ježišom, aby mu vyliečil sluhu. „Povedz iba slovo a môj sluha vyzdravie". My si dnes budeme hovoriť. Pane, povedz iba slovo a moja duša ozdravie. Moja duša bude zdravá. Vyliečená. Slovo lieči. Božie slovo uzdravie. A my si to slovo vždycky v nedeľu pripomíname a hovoríme a rozprávame o ňom, pretože nič podstatnejšie, nič dôležitejšie ako toto Božie slovo v živote nie je. Slovo, ktoré nás oslobodzuje, lieči a robí šťastným.

A ešte by som rád povedal o jednom paradoxe, keď sme pri slove, a keď sme rovno pri Božom slove.

Hoci to slovo potrebujeme pre svoj život ako ľudia, hoci aj potrebujem Božie slovo, aby ma liečilo, na jednej strane vidím, že je to slovo pravdy. Tak sa voči nemu staviame bolestne, ustráchane, pretože pravda je liek, pravda lieči. A keď niečo lieči, viete, proces liečenia, ten nie je vždycky jednoduchý. Aj proces liečenia prináša bolesť. Trpí vážnou poruchou. Niečoho sa musí zbaviť. Niečo mi musia amputovať, aby sa moje telo uzdravilo. Koľko v živote máme nesprávnych postojov, hodnôt? Či si ich uvedomujeme, alebo nie. Zrazu ma Božie slovo osloví a povie: pozri sa. Tamto robíš chybu. Tamto sa správaš nesprávne. Tvoj život by sa mal zmeniť. Tvoj životný smer je zlý. Človek sa správa nesprávne. Nepriateľsky. Nie. To nemôže byť pravda. Pravda voči nám je úprimná. Málokedy býva voči našim doterajším spôsobom života nepriateľská. Pravda je liek. Ako je napísané v Písme: kráľ oddeľuje špik od kosti. To čo je nepravdivé od pravdivého, zlé od dobrého. A žiada: Zanechaj zlé spôsoby života, aby si sa vydal cestou pravdy, cestou tvojho vlastného šťastia. Neradi počúvame pravdu, pretože sa neradi zbavujeme toho, na čo sme zvyknutí. Ale pravda lieči. Vďaka pravde si ale robíme nepriateľov. Keď hovoríme o tých ľuďoch, ktorí sem prišli zo slovom pravdy, boli väčšinou prenasledovaní. Nech idem od počiatku. Ján Krstiteľ, Ježiš skončil na kríži, pretože priniesol svetlo pravdy. Svetlo vo tmách svieti, ale tmy ho neprijali. Môžem ísť ďalej, Cyril, Metod, Gorazd, ktorý bol vyhnaný. Prečo? Robil zle? Ubližoval? Prišiel so slovom, ktoré lieči a ktoré potrebujeme a ktoré na nás kladie nároky. A nároky my nechceme.

My chceme počuť len o nádeji. A nie o tom, že sa máme niečoho zbaviť. Niečo zanechať. Ale potrebujeme naďalej hovoriť o tom. A svetlo hovorí o veciach, ktoré su mu neni veľmi príjemné. Ale je nutné o tom hovoriť. Pretože všetci máme nádej v nebi. Všetci musíme ísť tým istým smerom.

Viete, keď Augustín tu bol, jednu z dôležitých vecí, o ktorých rozprával, hovoril až do úmoru, niekedy mi to išlo na nervy. Bolo to stále to jedno a jediné slovo: rodina. Rodina, rodina a rodina. Základ. A ja mu rozumiem. O ničom inom nechcem v prvom rade ani rozmýšľať, ani myslieť ako o tom – dôležitosti rodiny. A viete prečo, prečo dnes, ked povieme niekde rodina, tak to neznie príliš dobre. Dnešný svet, ako by sa rodine bránil a ukazoval nejaké alternatívne spôsoby spolužitia. Ale nie rodina! Tradičná rodina. A prečo rodina? Lebo v rodine sa začína ľudský život. Rodina ako pôda, kde sa zaklíči semeno duchovného života, aby vyklíčilo do nebeského kráľovstva. Nikde inde nezačína, iba v rodine. Ak sa nepriateľovi podarí zničiť pôdu, rodinu, podarí sa mu zničiť nebeské kráľovstvo. Podarí sa mu vykoreniť zo srdca posledné zrnko nádeje. Rodina je začiatok nebeského kráľovstva. Láska je rodina. Ak máme za niečo bojovať, tak to je za rodinu. Viete, ja nechcem teraz bojovať. Keď sa povie slovo bojovať, tak to je agitovať. Poďme bojovať zlom. Poďme ubližovať slovom. V žiadnom prípade. Držme sa toho, čo povedal apoštol Jakub: Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž. Bojovať, to znamená, čo hovorí Ježiš. Byť verný v malom. Vážiť si svoju vlastnú rodinu. Obetovať pre ňu všetko.

Bojovať za svojich blízkych. Žiť jeden pre druhého. Pomáhať si navzájom. Na to nie sú potrebné slová. Na to nepotrebujeme agitovať – bojovať. Je to náš život, je to naša nádej. Je to naša cesta do nebeského kráľovstva. Do večnosti. Pretože inú nádej nemáme. Je len Božie kráľovstvo. A ja chcem byť verný posolstvu, ktoré nám zachoval Ježiš. Chcem byť verný tomu, čo hovoril Augustín. A ja chcem žiť tak, aby z mojich skutkov bolo zrejmé, že chcem žiť pre lásku k ľuďom, k rodine. Že som tu preto, aby vo mne žila nádej Božieho kráľovstva.