„Okolo vynálezcov nových hodnôt točí sa svet: - neviditeľne a ticho sa točí. Ale okolo hercov točí sa ľud a sláva."
F. W. Nietsche. Tak vravel Zarathustra
„Tichá noc, svätá noc ...", to sú úvodné slová asi najznámejšej vianočnej piesne. Nie je však zvláštne pokojnou nocou nazývať sviatok viažuci sa k biblickým udalostiam, ktoré môžeme vnímať všelijako, len nie ako pokojné a tiché: náročný pôrod niekde v maštali, útek do Egypta, vraždenie nevinných detí ... ? Nuž za dramatických okolností vošla Božia pravda na tento svet, avšak čo je podstatnejšie, zostala skrytá a nepovšimnutá pre tých, ktorý na ňu mali byť pripravení a očakávať ju.

Pripravili darček ľuďom, ktorých vôbec nepoznajú... Pripravili darček pre blízkych, ktorých ľúbia... Dostali darčeky...
A kto obdaruje Boha? Kto obdaruje Toho, vďaka ktorému máme všetko – svojich blízkych, rodiny, rodičov, manželov – manželky, deti, vnúčatá, prírodu, vesmír... život?
Priam nekonečnú večnosť Nebeský Rodič trpí pri pohľade na svoje milované deti, na ľudstvo, ktoré sa zmieta v bolestiach, utrpení, zlobe, hneve, hriechu. Len krátko sa tešil z narodenia človiečikov na začiatku ich stvorenia. A potom všetko padlo a On ostal sám s túžbou po opätovnom objatí svojich najbližších. Jeho náručie bolo tisícky rokov prázdne. Jeho oči vyplakali more sĺz.
No nevzdal sa. Jedného dňa poslal na tento svet pre Svoje stratené deti Svoje Slovo. Skrze Mesiáša prehovoril k blúdiacim o našom spoločnom domove. Daroval nám Svoje Srdce plné Lásky. Daroval nám Svoj Život. Daroval nám Seba.

Nádej je nevyhnutnou podmienkou pre zdravý ľudský život. Veď predsa, vedel by niekto z nás žiť bez toho, aby neočakával, že to, čo ho aktuálne trápi a niekedy neznesiteľne bolí, sa raz skončí a to čo sa v našom živote pokazilo a vážne ohrozuje našu budúcnosť, sa raz obráti na dobré? Ak by sme v živote neočakávali nič dobré, náš život by jednoducho stratil zmysel a stal by sa len bezbrehým utrpením. Ale ako sa má správne to dobré v našom živote očakávať? Stačí len pasívne založiť ruky a čakať na zázrak?

Poznáte ten pokoj, keď vás ráno budia lúče slnka, spev vtákov, jemný vánok a vôňa domova? Takéto rána sú akoby prebudením do nového života, kedy človek má pocit, že dokáže všetko, čo si zaumieni. Že ste tento pocit už dlho nemali? Všetko vôkol nás sa rozplýva v kriku budíka, áut štartujúcich a ponáhľajúcich sa do práce, či vnútorný pokoj vám narúša denná dávka „noviniek" zo sveta? Nenechajme si narušiť kľud našej duše, viem, že ťažko je sa vyhnúť húkajúcim alarmom, ktoré nám stále hlasnejšie a hlasnejšie oznamujú, že sa rútime do horších časov. Nie sú peniaze, zdravotná starostlivosť kolabuje, stres z atmosféry na pracovisku a ľudia, ktorí sa o nás starajú, riadia náš štát a spoliehame sa na nich, sami priznávajú, že sú v koncoch. Všetko toto a k tomu náš vlastný pocit, ktorý nadobúdame z týchto vonkajších podnetov, že sme zlí, nezodpovední, že len našou vinou sme na tom stále horšie. A vy sa potom naozaj cítite horšie. Presne v tomto momente zastavte, vypnite vonkajší znepokojivý šum médií, áno, buďme zodpovední, ale nie v strachu, nebojujme, nešírme nenávisť, strach, vyhrážky či dokonca násilie. Nie, zlom sa zlo nikdy nevyrieši.

Okrem hlavného poslania a povolania byť lektorkou pre duchovnú oblasť, popri tom aj učím. Zámerne píšem „popri tom," nakoľko sa v tomto momente asi rozchádzam s pohľadom väčšiny učiteľov. Vždy a to už pri nástupe do zamestnania v školstve, som bola presvedčená o tom, že vzdelanie by nemala byť priorita. Znie to zvláštne?
Nikoho nechcem týmto poburovať, avšak neviem si pomôcť s týmto mojim vnútorným pocitom. Výchovno-vzdelávací proces na škole je mojou oficiálnou náplňou a plne sa s tým stotožňujem. Na prvom mieste výchova a prostredníctvom nej aj vzdelávanie. Áno, v tomto poradí to cítim, že Boh by si želal rozvíjať intelekt, ktorý je tiež Jeho darom. Mať vedomosti a výchovu len ako doplnok, to vedie k vojnám, nerovnosti, povyšovaniu sa. No byť vychovaný a popri tom sa vzdelávať, to je kľúčom k úspechu a rozvoju osobnosti.

„Dělání, dělání, všechny smutky zahání". Poznáte túto pesničku? „Princové jsou na draka" bola rozprávka môjho detstva. Myšlienka ktorou sme boli vychovávaní ako deti, neustále nám bolo prizvukované, že je potrebné stále niečo robiť. Kedykoľvek v škole, keď učiteľ videl, že nejaký žiak bol duchom neprítomný, dostal poznámku. Doma, ak sme sa nechytili upratovania, učenia alebo aspoň čítania knihy, bolo nám povedané, že máme niečo robiť. Čokoľvek. Nie je dobré predsa sa len tak pofľakovať.