Spiaci a mŕtvy – ako si navzájom podobní sú! Netvoria rovnaký obraz smrti?
Epos o Gilgamešovi
Rozmýšľať o smrti je ťažké a ešte ťažšie je aj o nej rozprávať. Téma smrti jednoducho patrí k tabu a sú miesta, skupiny ľudí, spoločenstvá ba celé kultúry, kde sa o smrti hovoriť nesmie, alebo prinajlepšom sa to pokladá za niečo neslušné. My však žijeme v spoločnosti ovplyvnenej kresťanstvom, pre ktoré je téma smrti a konfrontácia s ňou veľmi dôležitým prvkom. Len sa napríklad vyberme niekam autom a nech je tá cesta neviem ako krátka, je takmer nemysliteľné nestretnúť popri ceste aspoň jeden kríž. To isté platí aj pri prechádzke obyčajným chodníčkom niekde v lese. Kríž ako symbol kresťanstva vyjadrujúci utrpenie a smrť je teda neodmysliteľnou súčasťou nášho života a symbol nikdy nemlčí, rozpráva aj vtedy, keď si to človek nepraje – stačí sa naň len pozrieť a jeho posolstvo k nám prehovorí, či chceme alebo nie. A jeho posolstvo niekedy spočíva len v tom, že nám za každou istotou, o ktorú by sme sa chceli oprieť, postaví jedno veľké ALE.

Žijeme na megaruskom kole - v dobe, kedy je vôkol nás zhon. Často nás obklopuje strach a kvári nás pocit neistoty. A tu zdvihneme svoj pohľad a uvidíme stromy obsypané pravým zlatom. Iné sú rubínovo červené. Ďalšie postriebrené perleťou. Prišla jeseň. Prišiel čas stíšenia. Čas, kedy podľa dávnych tradícií prichádzame na hroby svojich blízkych a zdobíme ich kvetmi. V tme večera pripomína pohľad na cintorín rozžiarený vianočný stromček. Prišiel čas zamyslenia...
Otec Augustín mi kedysi rozprával takýto príbeh:

Ako kresťanom nám príde na um jednota spoločenstva, ktoré má kresťanské hodnoty. Pod vytváraním jednoty medzi ľuďmi si predstavujeme vytváranie priestoru, kde sa ľudia cítia dobre, je o nich postarané, pomáhajú si navzájom, riešia spoločne problémy, podelia sa o radosť i smútok. Avšak jednota má viac spoločné s jedinečnosťou než spoločenskou jednotkou. Ľudia, ktorí hľadajú svoje poslanie, svoje životné nasmerovanie, čakajú, že rada a pomoc príde od niekoho druhého, že si nájdu spriaznenú dušu, resp. duše a budú sa vedieť spoľahnúť jeden na druhého. Áno, možno to takto naozaj vie dočasne fungovať. Veď aj Ježiš prišiel, aby ľudí zhromaždil, aby im poskytol útechu, no pointa všetkého netkvela v spoľahnutí sa na druhých. Dokonca ani na neho nie. Veď aj on bol človek, človek, ktorý sám by niekedy možno túžil po pochopení, a teda najmä pochopení jeho činov. Avšak neprišiel ľudí zjednotiť so sebou samým, ale s Bohom, ktorý je v každom z nás.

Idem po ceste, unavená po celom dni a prepadne ma... Nie človek, prepadne ma smútok, únava, bolesť. V duchu sa modlím: „Bože, som na dne. Prosím ťa, ako svieti slnko na nebi, prečo nedáš zasvietiť Svojím Slnkom do tmy môjho srdca?" Prejdem tri kroky a zo zeme, ku ktorej mám sklonenú hlavu, sa na mňa vyškiera slnko. A ešte aké! Je to obyčajný veľký poklop na kanál s dvomi dierami ako oči a písmenami do obrovského úsmevu! No nezasmejte sa Božiemu humoru! V tu chvíľu som bola naozaj vďačná.