Dva príbehy

Rozpoviem vám dva príbehy a vy mi potom poviete, ktorý z nich sa vám zdá uveriteľnejší, alebo vás viac nadchne. V prvom príbehu vystupuje malý chlapec medzi ôsmimi, dvanástimi rokmi života, nech sa volá Jozef, to je také biblické, hebrejské meno a žije so svojou matkou niekde pri brehu Tiberiadskeho mora, Galilejského jazera. Tak ako mnohé iné ráno, možno o siedmej, možno skôr, zakikiríkal kohút, zobudil ho a chlapec sa pomaly prebudil do nového rána. Po chvíľach, možno ako sa najedol, videl, ako veľké zástupy ľudí z ich dediny kamsi idú. Tak sa pýtal - kam idú a oni hovoria: „Ideme počúvať proroka".

Nuž uteká za svojou mamou a snaží sa ju presvedčiť na to, aby tam šli aj oni. Mamina najprv nechce, ale potom naveľa dá a povie „No dobre, uvidíme koľko to bude trvať, zoberieme niečo na jedlo. Zober do koša tých 5 chlebíkov a 2 ryby čo tu ešte máme pripravené". Chlapec poslúchne, hodí to do koša a idú za zástupom. Prídu na nejaké veľké pole pri brehu a chlapec Jozef vidí, ako stretávajú mnohých ľudí, ktorých predtým poznal, že boli chorí. Počuje, ako susedia hovoria o tom, ako niekoho prorok uzdravil. Ako mu vrátil schopnosť chodiť. Tam počuje, ako velebia Boha, iní ľudia, cudzí z inej dediny a hovoria o tom, ako ich syn naraz zbavil sa slepoty a videl. Snaží sa teda dostať čo najbližšie k hustému zástupu, aby videl toho človeka čo tieto veci robí. Predstavujem si tak, možno sa mu podarí dostať sa hodne blízko, až tak blízko, že počuje, ako sa Ježiš rozpráva s nejakým iným mužom, bavia sa o tom, že by bolo treba dať ľuďom najesť, ale nemajú čo. Chlapcovi to príde ako vynikajúca príležitosť, otočí mu svoj košík a hovorí „Tu je 5 chlebov a 2 ryby!". Odovzdá to Filipovi, ten Ježišovi, Ježiš ide niekde ďalej, sadne si do trávy. Malý Jozef vidí, že sa začína modliť, potom začína vyberať z košíka chlieb. Najprv vyberá jeden, druhý, tretí, piaty – všetko sedí. Chlapec si myslí - čo ďalej a naraz vidí, Ježiš vyberá ďalšie a ďalšie chleby. Nevie dobre rátať, ale už ich narátal vyše 50 a rýb ešte viac. Nuž sedí, rozmýšľa, krúti hlavou, čo sa vyberie za svojou matkou nájsť ju, aby jej povedal, že takéto niečo teda ešte nevidel.

Takýto príbeh nám rozpráva dnešné evanjelium. Aj my, keby sme to teraz videli, nevieme si predstaviť odkiaľ z toho košíka sa môže toľko tých chlebov a rýb brať. Nevidíme, že by pred nami rástli niekde na strome. Je to trošku skryté. Ježiš len siaha do košíka a vyberá. A stále vyberá. Ako je to možné, je to iluzionista, ako to robí. Často to celé možno pre nás zostane záhadou, ale vidíme to a deje sa to. Nuž sami rozhodnite ako veľmi je to uveriteľné, ako veľmi to narúša vašu istotu o tom, ako viete, že veci fungujú.

A druhý príbeh? Druhý príbeh nebude takýto, ako by som povedal, s nejakým príbehom, ale bude to opisom. Bude to príbeh o atómoch. Naše deti sa v škole učia o atómoch. Ja som čítal, že známy fyzik Freudman, ktorý populárne písal o fyzike, hovorí, že keby sa mala v jednom momente zničiť veškerá vedomosť ľudstva, vedecká veškerá informácia a zachovať by sa mala len naozaj krátka veta o niečom najpodstatnejšom, čo vieme, čo by po tomto zničení všetkých vedeckých faktov posunulo ďalšie generácie dopredu, aby nerobili výskum od začiatku, ale aby skočili dopredu, bola by to veta „všetky veci sa skladajú z atómu." Nepochybujem o tom, že ste počuli a deti sa učili, ako už antickí filozofovia sedeli a vedecky rozmýšľali o tom, o jednom, teraz neviem, aké to bolo meno, vraj chytil jablko a stále ho lámal na menšie a menšie kúsky a rozmýšľal o tom, koľkokrát ho ešte môže zlomiť, alebo narušiť, aby sa už viacej nedalo deliť. Ešte na menšie, ešte, ešte, ešte. Samozrejme vedel o tom, že určitá fyzická hranica naprosto existuje, ale určite aj vám sedí, že si filozoficky predstavíte „no dobre, a dokedy?" Povedal si dovtedy, kým to bude nedeliteľné. Vedecky nedeliteľné je atóm. Nuž odtiaľ vzniklo slovo a pomenovanie tohto útvaru, alebo tejto základnej zložky prírody. Čo mňa na tom najviac fascinuje, sú rozmery atómu. Vedecky, fyzikálne vyjadrené nejak 10 na -10. Neviem, či decká ste niekedy čítali alebo vám v škole vysvetľovali alebo prirovnávali, aký je to asi rozmer. Ja som siahol po článku z jedného populárneho vedeckého časopisu pre deti, ktorý som vo vašom veku čítal a tam som si hneď našiel takéto prirovnanie. Keď si predstavíte svoj najmenší prst a jeho posledný článok na prste. A to je obývačka, bežná obývačka, ktorú máte vo svojom byte alebo dome. Tú úplne naplníme ryžou. Od podlahy až po vrch. Každé to zrnko tej ryže je bunka. Teraz zoberte tú bunku, to je jedno zrnko ryže, zas ho natiahnite na veľkosť obývačky a zasypete úplne doplna ryžou. Strašne veľa ryže. Toto zrnko ryže je proteín. Napríklad. A potom medzi tie priestory, medzi tie zrnká ryže nasypete ten najjemnejší piesok, aký na zemi nájdete. Celé to pretrasiete a zasypete to pieskom, koľko sa len zmestí. A vraj to jedno zrnko piesku teraz po tomto dvojnásobnom priblížení je atóm. Naozaj hodne malé. A čo je ešte zaujímavejšie, pre deti je to možno trápne, že už to veľakrát počuli, ale možno nie. Ako vyzerá samotný atóm? Vraj keď si predstavíte 10 veľkých futbalových ihrísk, to je plocha, ktorú zaberá atóm. A jeho jadro, pretože atóm sa skladá z jadra, kde sú neutróny a protóny, z nejakého malého miesta v strede, a potom elektrónov, ktoré obiehajú po dráhach okolo. Tak ak si zoberiete 10 futbalových ihrísk a do stredu tej veľkej plochy položíte to zrnko ryže, tak to je jadro atómu. A celých tých 10 ihrísk je ešte miesto, kde obiehajú jeho elektróny. Podľa mňa neuveriteľné. 10 futbalových ihrísk a v strede je jedno zrnko ryže, a to je jadro atómu. Všetko ostatné je len veľký priestor. A z tohto sa skladáme. Práve z takýchto atómov. Vlastne sa skladáme z voľného priestoru. Ako to môže byť, ako to môže fungovať? Vedecký človek, alebo cynik by povedal „to sú sily atómového vnútra, ktoré to držia, vnútroatómové sily". To je všetko, čo o tom vieš povedať? Na konci toho článku je povedané, že keby atómy nemuseli mať kvôli týmto silám také medzipriestory, ale dokázal by byť atóm na atóme bez nejakej medzery, tak atómy z ktorých sa skladá celé ľudstvo, všetci ľudia na svete by sa zmestili na jednu čajovú lyžičku.

No a teraz mi povedzte, či tento príbeh je pre vás uveriteľnejší. Toto sa vám zdá, toto vedecké viac pravdepodobné ako príbeh malého Jozefa? Samozrejme, my vieme, vidíme, vieme to dokázať fyzikálne, že to tak je. Ale ja som nepovedal, že Jozef nevidel, ako vyberal tie ryby. Ja som len povedal, že nerozumel. A to isté tvrdím aj o tomto. Nič. Ani za mak tomu nerozumieme. Prečo sa všetci ľudia na svete z hľadiska tej slávnej hmoty ani jedného tajomného, čo je medzi tým, nie duše, keby som povedal, prečo sa zmestia na jednu čajovú lyžičku? Ako môže aj moderný človek odmietať Božie slovo a príbeh? Ako sa môže smiať nad tým, že my máme nejakého čarodejníka alebo kúzelníka, ku ktorému nazeráme, ktorého berieme ako pravého človeka, ktorému sa chceme podobať a smiať sa na tom, že čaroval s nejakými rybičkami?

Keď potom vedecký svet ponúka takéto smiešne, smiešne v tom zmysle, aby boli pochopiteľné a vysvetliteľné, aby to dávalo zmysel, aby sme nielen slepo prijímali, ale aby sme tomu rozumeli, aby sa nám sa nám to zdalo prirodzené a vedecké. Zdá sa vám to tak? Čo je potom podstatou takéhoto príbehu? Spochybňovať zázraky? Alebo hľadať, keď pre nás Ježiš, ako vieme Boží syn, nám trošku zamiešal modlitbou atómy, z ktorých sú zložené mäso a obilniny, naraz sa začali kulmovať a tvorili sa nové a nové. Nech akokoľvek toto ma má odradiť alebo oddialiť od Boha? Tu mám byť vedecký, múdry, inteligentný a titulovaný, moderný človek, lebo sa mám smiať z takéhoto zázraku? A pritom trápne vysvetľovať, ako nerozumiem základnému stavebnému prvku hmoty? A to sme ešte nezačali hovoriť o kvantoch, ktoré vraj majú nulový rozmer do každého smeru. Je to ešte niečo, z čoho sa skladá samotný protón či elektrón, ale vlastne to nezaberá žiadne miesto v priestore. No, tak ďakujem pekne. Akože toto už má byť uveriteľné? Toto má byť pre mňa dôkazom toho, že Boh neexistuje? Lebo toto som videl alebo nameral? Ale za maličký mak tomu nerozumiem? Dôležité je teda z tohto príbehu aj pre nás nie to ako to Ježiš urobil. Ako to prebehlo, keď tak poviem fyzikálne. Tie chleby a ryby. Dôležité je pre nás to, že v každej situácií sa Boh o človeka postará. Keď sa mu budú smiať a vyťahovať tento príbeh, akí ste naivní, povedzte „pre mňa nie je len toto zázrak. Ale zázrak je to, že sa dieťa narodí, že rastie, že dokážeme cítiť lásku, že zo zrnka pšenice vyrastie rastlina, ktorá nakŕmi celý svet. A jediné čo do toho moderný človek vstupuje je to, že to zasypáva chémiou ktorej princípom je, aby to zabilo nejaký iný živý organizmus, hubu, alebo niečo čo môže škodiť rastu tej rastliny. To je jediné, čo človek vkladá do toho aby si do úst mohol vložiť kôrku chleba. Všetko iné je v rukách prírody a v rukách božích zákonov. To že to narastie, že to dokáže vyžiť zo slnka a z vody, to, že z jedného zrnka je 10 a že sa to môže stále a stále opakovať. Povedzte im, že pre vás je zázrakom to, že sa dokáže dieťa vyliečiť z rakoviny, že naraz zmizne keď sa úprimne modlí. Že sa dokáže váš blízky človek zbaviť závislosti. Len preto, že si si vedomý, že Boh je v danej chvíli pri tebe a stará sa o teba. A druhým princípom pre mňa z tohto príbehu je, aby sme si uvedomili odkiaľ táto zázračná pomoc prichádza. Nech už to je čokoľvek, v porovnaní so znalosťou vedy alebo s nakŕmením tisícov ľudí z 5 chlebov a 2 rýb, táto pomoc, tento zázrak, to vysvetlenie, ten pôvod všetkého je od Boha. Nuž toto sú podľa mňa dve zveste tohto príbehu. Aby sme si boli toho vedomí a hovorili to všetkým „Boh sa o teba postará." Nestaraj sa, čo budeš jesť, piť. Nestaraj sa o to, čo si oblečieš, ale staraj sa o to, nech je Božie kráľovstvo a hľadaj a uvedom si, že všetko vzácne prichádza od Boha. Všetky tie tajnosti, všetko to vedomie. Takýmto spôsobom sa môžeme hrdo postaviť pred nejakého toho vedca či ateistu. Našepkávať mu, že pravda o tom, čo on poznal, je len malým zrnkom atómu oproti tomu, ako to Boh stvoril a aké poznanie o tom máme my. Že najdôležitejšie nie je rozoberať jeho zákony, ktoré múdro staval tak, aby sme vedeli chodiť a nelietali, nevznášali sa, aby gravitácia bola presne taká, ako potrebujeme. Alebo aby jablko bolo zázračne také veľké ako do ľudskej ruky. To všetko sú pre nás dôkazy toho, čo oni ešte len raz nájdu. Ako Augustín hovoril v nejakom vtipe, že keď pretekala veda s teológiou, že kto skôr vybehne na kopec, tak keď už sa tam dopachtená veda dostala, tak teológia už tam dávno stála. Verím tomu, že poznáme viac a lepšie, ako tento svet ponúka. Ale žiadna bitka sa nedá vyhrať so silou. Snáď iba taká na telefóne, že Jožko? Taká bitka sa dá vyhrať silou. Ale všetky ostatné len tak, že sa postavíme a budeme konať. Budeme hlásať a hovoriť o tom, ako vidíme Božie zázraky vo všetkom čo je okolo nás.