Povianočné ohliadnutie

„Tvoje všemohúce Slovo dotýkalo sa neba, i keď kráčalo po zemi."
(porov. Múdr 18, 14 – l6)

Udalosti Vianoc majú dve roviny: materiálnu a duchovnú, viditeľnú a neviditeľnú. Podobne je to aj s človekom, ktorý disponuje materiálnou a duchovnou – vnútornou zložkou svojej osoby. Prvou stranou Vianoc je komercia a blahobyt – nákupná, výzdobná a konzumná horúčka – spotrebiteľská mánia so zadlžovaním na darčeky. Kolektívna hystéria závisti (jeden zo siedmych hlavných hriechov) rozmenená na napodobňovanie zamoruje mnohé mysle. Asi pred dvadsiatimi rokmi, keď sa u nás etabloval nový ekonomický a politický poriadok (skôr neporiadok), jeden môj kolega zvolal: „Kapitalizmus (liberalizmus) nám kresťanom ukradol Vianoce!"
Dnes, zase v mene zákernej ideológie politickej korektnosti – nikoho sa za žiadnu cenu nedotknúť, či nekonšternovať a presadzovania údajnej rovnoprávnosti vierovyznaní sa často bez povšimnutia médií hlavného prúdu násilne presadzuje zvlášť moslimské náboženstvo. Viaceré európske mestá už viac ako desaťročie upúšťajú od vianočnej výzdoby, či slávnostného rozsvietenia vianočného stromu, alebo verejného hrania kolied. V severských štátoch sa dokonca nachádzajú aj mestá, kde moslimská väčšina v mestskom zastupiteľstve pozastavila dotáciu na obvyklú vianočnú výzdobu a presunula ich na islamské sviatky. U nás máme zatiaľ iba konzumom „ukradnuté Vianoce", ktoré sa de facto stali znovu ako v časoch socializmu sviatkami zimy a prejedania. Je lepšie „pozlátko Vianoc", ako nenávistné odstránenie ich symbolov z verejného priestoru? V primeranej miere totiž materiálna stránka Vianoc patrí k človeku. Či však pozná náš súčasník – neraz zdivočený – ich primeranú mieru, nechajme teraz stranou.
Druhú stranu Vianoc, ktorá je v úzadí, tvorí duchovná zložka – vtelenie Slova. Pozrime sa na ňu. Tá má stálosť a vyššiu kvalitu.

To znamená, že je schopná pozitívne ovplyvňovať náš život aj pomimo sviatkov. Práve o jej realizovanie išlo svätému Františkovi z Assisi, azda najpopulárnejšiemu svätcovi kresťanských dejín. V roku 1223, tri roky pred smrťou, v horách pri malom mestečku Greccio, založil prvý živý Betlehem. Pohnutý láskou Ježiša Krista, ktorý sa narodil v biede, chcel známe udalosti Lukášovho Evanjelia o narodení Spasiteľa sprítomniť miestnym obyvateľom, keď sa v tomto meste pre nepriaznivé počasie zdržal dlhší čas. S priateľmi postavili maštaľ, doniesli vola a osla. Jednotlivé postavy hrali miestni obyvatelia. Ostatní držali horiace sviece a spievali. Dojatím pohnutý zástup vo svätú noc sledoval, ako František položil do jasieľ malé dieťatko, ktoré predstavovalo novonarodeného Ježiša a spieval evanjeliovú stať o narodení Spasiteľa. Od tohto roku sa po celom kresťanskom svete začala šíriť tradícia stavania Betlehemov a betlehemských hier, ktorá pretrváva aj napriek ťaženiu politickej korektnosti ešte stále na väčšine námestí, v kostoloch či príbytkoch. Sám František si prial, aby sa Betlehemy stavali v každom meste, lebo mali ľudí pohnúť k tomu, aby sa otvorili ako posolstvo Vianoc, že boží Syn sa pre nás stal človekom. Chcel, aby toto bohoľudské tajomstvo zasahovalo do životného príbehu každého, a to aj mimo sviatočných vianočných dní. Chcel, aby ľudia nasledovali tajomstvá pozemského života Ježiša.
Hoci toto úsilie sprítomniť udalosti prvých Vianoc bolo nové v západnom, latinskom kresťanstve, predsa pred Františkom jestvovala ešte iná staršia tradícia, a to východného byzantského kresťanstva. Jeden z troch kappadóckych otcov, svätý Gregor Naziánsky (+389) viedol svojich poslucháčov k tomu, že každý detail zo života Ježiša sa má uskutočniť aj v našom: „Išli sme za hviezdou, padli sme na kolená spolu s kráľmi, boli sme v úžase s pastiermi, spievali sme chválu Bohu spolu s anjelmi..." František z Assisi a Gregor Naziánsky, každý v inej tradícii a epoche vedeli, že pre pekne a šťastne prežitý život je potrebné napodobňovať Krista v tajomstvách jeho pozemského života.
Vo viacerých metropolách, včítane Ríma, sú Betlehemy vystavené nielen počas vianočného obdobia, ale celoročne. Turistickí sprievodcovia nás k nim spoľahlivo navigujú. U nás je napríklad vyhľadávaný vyrezávaný Betlehem v Rajci, či Terchovej. Celoročne inštalovaný Betlehem môžeme vidieť vo františkánskom kostole v Prešove. Prečo je tomu tak? Aby bol v stálej ponuke odkaz prvého živého Betlehemu z mestečka Greccio, teda aby sme vedeli, že udalosti pozemského života Ježiša sa majú preniesť do nášho. Aby jeho bohoľudské tajomstvo sa blahodarne uplatnilo počas celého roka, nielen v čase citového vzplanutia krátkych vianočných dní. Autor textu známej piesne: „Každý deň budú vraj Vianoce", Marián Kochanský, ktorú naspieval spolu s Mirom Žbirkom, vyjadril tak nadčasovú pravdu v uvedených slovách. My, čo odolávame „nekonečným Vianociam" prezentovaných reklamou vieme, že tajomným vtelením Slova, zažiarilo našej duši nove svetlo Božej slávy. V tomto prípade môžeme disponovať – každý deň vo všednej realite nášho putovania k cieľu – bohoľudskou energiou Vianoc.