/ 0
Pierre Anthon sa zastavuje, nehľadí na ostatných, na ich pády ani na ich úsilie, vylieza na slivku a prehlasuje, že nič nemá...
Inscenácia Nič odohraná v DAB nesie v sebe hlbokú otázku zmyslu života. Podľa hlavného hrdinu zmysel nemá nič. Jeho spolužiakov tento nihilistický pohľad trápi a chcú mu dokázať opak. Nikto z hrdinov tohto príbehu však svoju obetu odovzdanú na kopu nedáva dobrovoľne. Každý príspevok je násilne hrubo vynútený. Celá Kopa zmyslu sa mení na prázdne veci, prázdne skutky, na stratu svojich milovaných vecí, morálnych hodnôt, ba dokonca na stratu seba samého. A v pozadí príbehov detí stoja zlyhania rodičov. Je toto naozaj obraz našej vyrastajúcej generácie? Naozaj môžeme pochopiť zmysel života až keď stratíme všetko – dokonca život?
V kontraste so spomínanou inscenáciou som sa zúčastnila krásnej životnej udalosti svojho syna – stužkovej slávnosti. Tu jeden z profesorov vyhlásil, že každodenne stretáva na chodbách a vo svojej triede výnimočné osobnosti. Slávne osobnosti. Sú to jeho študenti. O každom z nich pripravil krátke video, ktoré zahŕňalo niekoľko charakteristických slov a vyzdvihnutie kvalít jeho mladých ľudí. Ich nesmiernu hodnotu. Na záver pridal príhovory slávnych osobností – spevákov, hercov, športovcov apod., ktorí menovite zaželali študentom všetko dobré. Deti sedeli ticho a počúvali toto video dojaté k slzám, o rodičoch nehovoriac. Ich deti sú už teraz výnimočné osobnosti...
Aký to je rozpor – Nič a Výnimočnosť.
Nemyslím si, že dnešná generácia mladých ľudí je stratená. Nemyslím si, že nevie, kde je zmysel ich života a kam smerujú. Nemyslím si, že by si to myslel ktokoľvek z nás, hoci môžeme občas tápať. Prečo? Pretože odpoveď je v každom jednom človeku. Keď sa naozaj stíšime a zastavíme – tak ako Pierre – a necháme za sebou všetky zhony a predstavy seba alebo druhých o tom, akí máme byť a aký život máme žiť, začujeme vo svojom srdci tichý hlas. Hlas, ktorý každého z nás vedie k pravému zmyslu života. Vedie nás k Sebe...
Keď sa moja dcéra trápila nad tým, že nedokáže stáť na javisku pred ostatnými a spievať či hrať, pretože si nie je istá sama sebou, povedala som jej, nech sa nebojí. Je totiž jedinečná, vzácna a výnimočná. Nech sa upokojí a nahliadne do seba. Tam, možno niekedy hlboko, inokedy tesne pod povrchom, nájde nesmierny poklad – je to žiarivý drahokam lásky.
Týmto skrytým tajomstvom, ktoré jej jej neoddeliteľnou súčasťou, je neoceniteľná i ona sama, ba každý z nás, kto ho objaví. Týmto drahokamom je energia explodujúcej lásky – samotný Boh – Nebeský rodič. On je súčasťou každého z nás. S Ním sme spojení všetci v jedno – v jednu obrovskú rodinu, v ktorej sme tu jeden pre druhého. Táto láska je naším zmyslom života - život v tejto láske a jej dávanie ďalej.
Vo vedomí vlastnej identity a hodnoty potom už nemôžeme nečinne sedieť na slivke a nerobiť nič. Pretože aj keď si nájdeme čas na pozorovanie sveta okolo nás a v nás, na krásne východy a západy slnka, žblnkotajúci potok si pištiaceho svišťa, neznamená to, že nerobíme nič. Naplnení vďačnosťou za toto stvorenie oplácame lásku svojmu rodičovi ako malé deti, keď sa privinú k svojej mame a dajú jej z lásky odtrhnutý kvietok. A keď budeme časom rásť a duchovne dospievať, naše skutky lásky nadobudnú stále väčšiu hodnotu i pre naše okolie a náš svet.
Sme výnimoční a sme na tomto svete preto, aby sme v tejto výnimočnosti spolu s Bohom rástli...
Pretože ako povedal sv. Augustín: Nespokojné je moje srdce, Bože, kým nespočinie v tebe. A platí i jeho pokračovanie: Nespokojný si ty, Bože, kým nespočinieš vo mne.
Tvorme teda svet, ktorý má zmysel. Tvorme svet lásky, šťastia a pokoja – Nebeské kráľovstvo na zemi i v nebi...