/ 0
„Tí, ktorí sú pravdivo zaujatí filozofiou, sa v podstate venujú len jednej veci: umieraniu a smrti.“ (Platón: Dialóg Faidón)
„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Matúš 10,39)
Udalosti narodenia Ježiša Krista – druhej Božskej osoby, ktorá sa stala človekom, zobrazuje západná a východná tradícia v zmysle známych novozákonných pasáží obsahovo zhodne, ale formou odlišne. Západ zobrazuje novonarodeného Ježiša fyzicky v plienkach ako „Ježiška“. Ikony kresťanského Východu ho zobrazujú metafyzicky, v symboloch – síce v proporciách novorodenca, ale s tvárou muža, ktorý je zavinutý nie do plienok, ale do pohrebného plátna. Ježiš je navyše položený nie do jasieľ, ale do jednoduchého sarkofágu.
Západ v protiklade k Východu
Jeden obsah a dve odlišné formy jeho zobrazenia. Pre nezainteresovaného diváka, ktorý nie je vovedený do hĺbky symbolov ikonopiseckej tradície, to na prvý pohľad vyzerá rovnako. Čo znamená tento formálny paradox? Kto je bližšie k pravde?
Na Západe v množstve obrazov, ktoré obdivujeme najčastejšie v galériách, na freskách a na tabuľových oltárnych krídlach, až po všadeprítomné gýčové pohľadnicové formáty priemyselnej éry, sa sústreďujeme nominálne na prostý fakt, že sa narodil zdravý chlapček (Iz 9,5). V takejto „betlehemskej scenérii“ je v ústraní reálna bieda maštale, ktorá sa síce v koledách, kázaniach a spisoch povinne a kvetnato zdôrazňuje, často s barokovým pátosom, ale bez praktického dopadu. Iluzionizmus urobil aj z tristnej reality – teľatníka a ovčinca – prekrásnu idylku. Sme len obyčajní ľudia, ktorí poľahky unikáme mimo reálnosť „slzavého údolia“, a preto radosť z narodeného dieťaťa dáva stranou strach, krv a bolesť pôrodu. Pri narodení predsa nemyslíme na pominuteľnosť a smrť, bolo by to priam čudáctvo a nekorektnosť. Tu filozofovanie nemá miesto, tak ako nebolo pre Jozefa a Máriu miesta v hostinci (Lk 2,7). Nepatrí sa pri oslave narodenia zamýšľať, že sme pominuteľní – rečou Heidegerovskej dikcie „bytie určené pre smrť“. Nechceme vnímať súvislosti, nechceme podstúpiť námahu a čítať do vnútra. Západná mentalita, hoci je v antropológii pod vplyvom rôznych silných a deštrukčných hnutí príliš pesimistická, na Vianoce neplatí. Optimizmus prameniaci z tzv. teológie vtelenia akosi pozabudol na utrpenie kríža. V súčasnosti namiesto bohopoklone Slovu, ktoré sa stalo telom, sa aj v katolicizme oslavuje, divinizuje a dokonca požehnáva bezduchá hmota.
- čo starobylá tradícia Východu? Tá disponuje zdravšou antropológiou, ktorú nezasiahli poryvy renesancie a reformácie (a z nej vzíduce kazy ako pietizmus, kvietizmus, janzenizmus, puritanizmus až po nihilizmus), pre neho je človek predovšetkým obrazom Boha a nie len v prachu hriechu zmietajúci sa červík. Východ na človeka nehľadí skrze optiku hriechu, pádu, viny a trestu, ale pozerá na neho z pohľadu odvekej lásky Stvoriteľa (Jer 31,3). Keď tvoril prvého človeka, robil to podľa „modelu“ Bohočloveka – predvečného Slova, ktoré prijalo ľudskú prirodzenosť v plnosti času. No napriek tomu ikony nezobrazujú udalosti Narodenia vôbec idylicky, ale existenciálne v symboloch smrti. Radosť prítomnej chvíle je narušená smutnými predtuchami. Ježiš sa narodil, aby zomrel. Práve kvôli tomu sú jasle vyobrazené v tvare sarkofágu a božské dieťa je zavinuté na spôsob mŕtveho – do pohrebného plátna, o ktorom jednohlasne píšu všetci evanjelisti, a jaskyňa má tvar hrobky. Tvár Matky – požehnanej medzi všetkými ženami – je plná smútku. Je to čudáctvo Východu? Ocitáme sa pri zásadnom paradoxe: narodil sa preto, aby zomrel, a to potupnou smrťou (Iz 53,1 – 2). Odsúdili ho legitímni pohlavári židovského náboženského systému dovolávajúci sa toho, že konajú v mene Boha, ako cynicky povedal veľkňaz Kajfáš.
Paradoxy evanjelií ako hoaxy našej éry
Potrebujeme vnútornú dispozíciu – inteligenciu: „kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám“ (Zjv 3,6) a zároveň skrúšenosť nášho ducha (Mt 5,3), aby sme sa priblížili k pochopeniu k programu Ježišovej náuky, ktorý celý svoj kazateľský program postavil na paradoxoch. Hlása, že prví budú poslednými a poslední prvými. Tí, ktorí majú ambície byť vodcami, majú sa stať sluhami. Robotníci z jeho podobenstva hoci pracovali hodinu, dostanú rovnakú odmenu ako tí, čo hrdlačili celú zmenu. Ďalej, že ten, kto miluje hoci aj svojich najbližších viacej ako jeho, nie je hoden Božieho kráľovstva. Tí, čo si myslia, že vidia, sú slepí, a naopak tí, čo sú slepými, vidia.
Toto nie je všetko. Najtrýznivejšie paradoxy jeho kázania sa dotýkajú života a smrti. Ten, kto miluje – ustráchane, egocentricky lipne na svojom živote, stratí ho. Majster dokonca káže, že kto stratí pre neho svoj život, nájde ho. Znepokojuje nás aj jednoduchý príklad z prírody, ktorým Ježiš argumentuje, že semeno, aby mohlo mať úrodu, musí odumrieť. Voči tomu predsa rozum nemôže namietať, a predsa namieta a hľadá výhovorky voči požiadavke ísť po jeho úzkej ceste – odumierania sebe samému.
Samotný Ježišov imperatív – o zrieknutí sa vlastnej vôle a hľadaní vôle jeho Otca, ktorá mu bola pokrmom – je pre svoju explicitnosť politicky nekorektný až do takej miery, že kto ho pripomenie, ba aj hlása, dopúšťa sa „kacírstva“ voči dogmám človekobožskej humanity. Evanjeliové sebazaprenie a každodenné nesenie kríža – seba samého, je nahradené každodenným sebapotvrdzovaním seba a hľadaním tzv. šťastia, na čo bravúrne poukázal Dostojevskij a filozoficky odôvodnil Solovjov. Táto humanita sa však plynule transformovala do súčasnej dehumanizácie, ktorá je finálnou totalitou. Nečudo, že nielen klasickí reformátori a nimi zasiate semená novovekých „izmov“, ale aj realita tzv. pokoncilového katolicizmu, radšej „dávajú ruky na pulz doby“ už dávno emancipovanej od pravdy, dobra a krásy a prispôsobujú sa svetu. Nič nepochopili! Ježišov fundamentálny paradox smrti a odumierania sebe samému, bol pohodlne nahradený aj za nedávny kult zdravia. Veľkolepá psychologická operácia protivníkov Krista pod rúškom ochrany zdravia odhalila, že tí, ktorí si chceli život chrániť a zachrániť ho, stratili ho predovšetkým v podobe straty osobnej cti, občianskej i náboženskej slobody a nezriedkavo poškodením zdravia duše a tela. Antikristus, keď dosiahne svoje ciele alebo je odhalený, potvrdzuje paradoxné pravdy Krista.
Sú to mučivé paradoxy pre živočíšneho človeka zafixovaného na seba samého, prepadnutého do prázdnej temnoty svojho ega, na samé dno materiálneho bytia. Ten nielenže nepozná Písmo a Božiu moc, ale ani nechápe veci duchovné, ako si povzdychol apoštol Pavol (1Kor 2,14), ktorý je priam majstrom filozofie paradoxov medzi prvotnými hlásateľmi toho Ježiša Galilejského. Učiteľ národov uisťuje, keď píše Korinťanom, že Boh obracia múdrosť chytrákov tohto veku na márnosť. Dokonca v tom istom liste akoby sa postavil voči realite: „...aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali; tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili“.
- povestnom liste Filipanom uvádza, že Ježiš sa vtelením do ľudskej prirodzenosti vzdal svojej rovnosti s Bohom, namiesto radosti vzal na seba kríž, uponížil sa až na smrť. Paradoxne: smrťou smrť porazil, a tak prerušil donekonečna cykly – kolobeh jej vlády. Vyzdvihnutie na kríži sa stalo jeho povýšením. Ortodoxia učí, že v akej miere s ním existenciálne zomrieme, v takej budeme disponovať znakmi zbožštenia (theosis) už počas nášho putovania životom, a napokon prejdeme zo života do smrti. Preto Ikona Narodenia Pána zobrazuje Novorodenca v pohrebnom rubáši – vyjadruje, že bez odumretia svojvôle niet blaženosti života.
Naša myseľ je často mdlá, raz to chápeme a inokedy zasa nie. Je to preto, že adorujeme vlastný rozum a na božský piedestál kladieme vlastný prospech korunovaný svojvôľou. Aktualizuje sa Ježišova výčitka „racionalistovi a pozitivistovi“ Tomášovi, že toľko ich učil a apoštol vlastne nevie, aké má poslanie jeho Majster. Napokon, svetskému zmýšľaniu je náuka bláznovstva kríža (1Kor 1,18) ľahostajná, pretože dnešný vek si vystačí so svojimi paradoxmi. Tie prorocky definoval G. Orwell v románe 1984: totiž, že „otroctvo je sloboda, lož je pravdou a vojna je mierom“.
Skutočná filozofia – vektor k pravdivému poznaniu
Dajme na okamih bokom nábožensko-existenciálnu stránku paradoxu všetkých paradoxov, že Ježiš sa narodil preto, aby zomrel a jeho smrť nám priniesla život. Tento zmienený prístup – sub specie aeternitatis – autonómny človek – „človekoboh“ totiž neuznáva. Skúmajme teraz problematiku života a smrti na základe toho, čo vyplýva z našej skúsenosti – človeka ako prírodnej bytosti. Ruský filozof židovského pôvodu Lev Šestov (+1938) v diele Vláda kľúčov (Potestas clavium) sa pýta: „Načo ľudom príroda posiela starobu, ktorá mení najúchvatnejšiu krásu v ohavnosť, najmocnejšiu myseľ v demenciu a najživšiu vôľu v nemohúcnosť? A čo potom smrť, ktorá jednoducho končí všetky veľké iniciatívy? Smrť a zničenie sú nevyhnutý koniec všetkého, čo vzíde z ruky prírody.“
Filozof povestný v prezentovaní paradoxov si jasnozrivo všimol, že cieľom a definíciou skutočnej filozofie je zaoberanie sa umieraním a smrťou. Odvoláva sa na ohromujúci a v dejinách filozofie zamlčovaný výrok „božského“ Platóna. Ten v dialógu Faidón, ktorý je najviac čítaný a vychvaľovaný píše: „Tí, ktorí sú pravdivo zaujatí filozofiou, sa v podstate venujú len jednej veci: umieraniu a smrti“ (Faidón, 64a). Šestov správne hovorí, že toto nie je definícia pre davy, ale pre zasvätených. Upozorňuje, že s takouto definíciou filozofie sa nestretneme v žiadnom z nespočetných úvodov do filozofie a rezultuje: „Myslíme si, že keby dnes Platónove citované slová napísali obrími písmenami na všetky ploty, žeby sa vec nejako zmenila? Kdeže, všetko by zostalo po starom.“ V tejto konšternujúcej definícii je teda povedané, že filozofia je príprava na smrť a umieranie, a že pre nezasvätených to zostane tajomstvom.
Bol to práve Platón, ktorý vytušil, predvídal bohoľudské tajomstvo v osobe Ježiša Krista. Prv než v plnosti času (Gal 4,4) Bohočlovek svojím vtelením existenciálne vytvoril paradox života a smrti, boli tu viacerí pohanskí filozofi, ktorí hľadali pravdu. Cirkevní otcovia, ako napr. sv. Justín – Filozof a sv. Irenej – obaja mučeníci, učili, že prostredníctvom filozofie Prozreteľnosť Božia pripravovala ľudí na príchod Spasiteľa. Preto Platónovi patrí právom zmienený titul „božský filozof“.
- intenciách „pokresťančeného“ Platóna definoval filozofiu sv. Konštantín – Cyril: „Poznávanie ľudských a božských vecí, pokiaľ sa môže človek priblížiť k Bohu, a cnosťou učí človeka stať sa obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril“ (Život Konštantína – Cyrila). Tento geniálny spôsob vystihnutia pravej povahy filozofie v jazyku Slovenov, ako poukazuje filozof Rudolf Dupkala, je prvý a dodajme, že doposiaľ neprekonaný počin v Európe od čias Platóna. Z nej vyplýva, že ľudská osoba má naplniť svoje určenie na zemi – a to priblížiť sa k Bohu, teda dosiahnuť zmienené zbožštenie – theosis. Prvým predpokladom toho procesu je odumretie „starému Adamovi“. Takto jednoducho náš učiteľ pravej náuky – sv. Konštantín potvrdzuje, že pravé poznanie – opravdivá filozofia je o umieraní a smrti. Nie nadarmo bol už za svojho krátkeho života honorovaný ako Konštantín – Filozof.
Ikona Narodenia Pána symbolickým spôsobom reflektuje pravú filozofiu a poukazuje, že Kristus nám doniesol novú kvalitu života, ktorá zároveň presahuje našu tusvetskú realitu, presne ako učí sv. Pavol: „Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť.“ Smieme preto hľadieť síce telesným zrakom na dieťa Ježiša v jasliach a plienkach, a zároveň duchovným pohľadom na muža Ježiša v pohrebnom plátne, uloženého do hrobu, lebo bol prípravný deň na veľkú udalosť – vzkriesenie.
Keďže existujú dve filozofie, jedna pre davy a druhá pre zasvätených, Lev Šestov právom podrobuje kritike všeobecný stav filozofických príručiek a vyučovanie filozofie, kde dokonca vo zvláštnych traktátoch o Platónovi je uvedená definícia zamlčovaná. „Hej, mazaní Oidipovia, vyriešte túto veľkú záhadu!“ Skúma, prečo títo špekulanti napriek odhalenému tajomstvu filozofie, ktorá je neustálym umieraním a prípravou na smrť, nechcú prijať uvedenú skutočnosť: „Človek potrebuje kladné, teda to čo sa teraz hodí k spotrebe. Pritom vôbec nevadí, že to nie je pravda. Veď klam a ilúzie neslúžia horšie než pravda.“ S tým korešponduje výrok H. de Balzaca, podľa ktorého máme dva výklady dejín: ten pravdivý a ten pre davy. Naozaj, ľud chce byť klamaný, nech je teda klamaný. Aj náboženstvo má, pochopiteľne, akúsi dvojakú podobu: jedno je pre davy a druhé pre zasvätených. Jedno pre tých, čo vstupujú do tajomstva, a druhé pre tých, čo z neho majú chvíľkové úžitky.
Odhalené tajomstvo Vianoc
Máme pred sebou odhalené tajomstvo Vianoc a ono takým bude navždy: Ježiš sa narodil, aby zomrel, a aby sme boli jeho biednou smrťou obohatení. Sviatky teda disponujú dvojakou podobou: tou skutočnou pre zasvätených a potom tou pre davy, bez rozdielu, či to boli staroveké, stredoveké, novoveké alebo dnešné postliberálne. V tomto druhom prípade sú pre tých, ktorí namiesto pevnej stravy musia piť znovu mlieko (1Kor 3,2). „A nik, kto dostáva mlieko, nechápe slovo spravodlivosti, lebo je ešte dieťa“ (Hebr 5,13). Narážame na ďalší paradox, keď Kristus učí, že ak nebudete ako deti, nevojdeme do Božieho kráľovstva. Neostáva nám iné, než zvolať slovami apoštola Pavla: „ja úbohý človek“, kto má vytrhne z tejto hry paradoxov!?
Prvým človekom, ktorému bolo odkryté tajomstvo – paradox života a smrti Stvoriteľa a Darcu života, bola predsa Bohorodička Mária, ktorá mu dala ľudskú prirodzenosť. Iba jej staroslávny Akatist dáva toto vyznanie: „Raduj sa, vyvolená na uskutočnenie nevýslovného tajomstva! Raduj sa, ľudskému rozumu nepochopiteľná výšina! Raduj sa, hlbina, ktorú nepreniknú ani oči anjelské!“ (Ikos 2 a 1).
Presvätá Panna, titulovaná ako „brána presvätého tajomstva“ (Ikos 8), dokáže náš život posunúť smerom k vzťahu k osobe Bohočloveka a pravdivo uchopiť našu ľudskú prirodzenosť, naše človečenstvo. Veď Matka Božia „odhalila všetky výmysly“ a „obohacuje mnohých poznaním“ (Ikos 9). Z týchto dôvodov ju smieme požiadať, aby sme patrili k tým, ktorí sú na strane zasvätených do tajomstva skrytého do vekov (Kol 1,26) a boli vytrhnutí z masy zmietajúcich sa v moduse spotreby „večného dojčaťa“.
Bohorodičkina filozofia tváre a srdca nás učí ponárať sa bohoľudského tajomstva Vianoc, ktoré zobrazuje Ikona Narodenia Pána: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12,25). Náš skutočný „existenciál“ je zadefinovaný v primknutí sa ku Kristovi: „Veď pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie“ (Žalm 44,23).
Vďaka Kristovmu paradoxu narodenia a smrti je jeho náuka v konečnom dôsledku nie „náboženstvo smrti“, ale života, a to života v plnosti (Jn 10,11). Nie v zmysle gréckeho prírodného, živočíšneho „bios“, ale personálneho, preduchovneného „zoé“.