/ 0
(Mt 18,1-3)
V tú hodinu prišli učeníci k Ježišovi s otázkou: Kto je najväčší v nebeskom kráľovstve? On si zavolal dieťa, postavil ho do stredu medzi nich a povedal: Amen, hovorím vám, že ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva..
„Verba movent. exempla trahunt" – slová povzbudzujú, príklady priťahujú – tak by sa dalo preložiť toto známe latinské príslovie. Áno, slová vedia byť niekedy krásne, vedia potešiť, pohladiť i povzbudiť, ale vždy sú to len slová. A čím je človek starší, tým viac akýmkoľvek slovám prikladá čoraz menší význam, pretože ľudia veľmi radi a veľa rozprávajú, vedia sa skrývať za vznešené myšlienky a heslá, ale realita býva častokrát diametrálne odlišná. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu majú teda konkrétne príklady a vzory.
Keď učeníci Ježišovi položili veľmi zvláštnu otázku – kto je najväčší v nebeskom kráľovstve, môžeme si všimnúť, že im Ježiš na ňu vlastne ani neodpovedá. Nuž čo by už mal povedať na tak zle položenú otázku? Veď predsa pojmy ako je najväčší, najlepší, najkrajší alebo najdokonalejší majú v nebeskom kráľovstve asi taký istý význam ako pojmy hore, dole, alebo sever či juh v otvorenom vesmírnom priestore. Áno, hore, dole alebo sever či juh majú význam len tam, kde je prítomná gravitácia či magnetické pole a slová najväčší, najlepší, najkrajší či najdokonalejší len tam, kde je prítomné ľudské ego. Na zle položenú otázku im Ježiš teda neodpovedá, namiesto toho im priam kategoricky predkladá kritérium vstupu do nebeského kráľovstva, pričom nepoužíva ani tak slová, ale kladie pred nich jasný vzor – obyčajné dieťa. Prečo dieťa? Myslím si, že Ježiš má na to dva dôvody:
1. Pretože o vstupe do nebeského kráľovstva nebudú rozhodovať naše výsledky a úspechy ani v osobnom, ani v pracovnom, a dokonca ani v duchovnom živote („Čo máš, čo by si nebol nedostal? Keď si teda dostal, prečo sa chváliš, ako by si nebol dostal?"1 Kor 4, 8), ale len to, či sme schopní v pokore a absolútnej dôvere odovzdať svoj život do Božích rúk, ako je to bežné u detí vo vzťahu k svojim rodičom, presne v zmysle slov žalmu 131: „Pane, moje srdce sa nevystatuje, moje oči nehľadia povýšene. Neženiem sa za veľkými vecami ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými. Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne."
2. Dieťa, na rozdiel od dospelého a „zreálneného" človeka, je schopné dvoch dôležitých vecí – snívať a svojim snom veriť. Prečo je dôležité snívať? Pretože všetky veľké skutočnosti a udalosti v tomto svete začínali vždy obyčajným snom. Aj Martin Luther King započal svoju aktivitu na zmenu Ameriky dňa 28.augusta 1963 krásnymi slovami: „I have a dream" – mám sen. A aký je rozdiel medzi snom a jeho uskutočnením? Len v schopnosti veriť – „Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: »Prejdi odtiaľto ta!« - prejde. A nič vám nebude nemožné." Mt 17,20. Viera však neznamená, že dôverujem svojím schopnostiam, dôvtipu či konexiám. Je to moja schopnosť veriť v Lásku, ktorá je mojím počiatkom i koncom, veriť v Ruky, ktoré sú tie najmocnejšie na svete a hlavne veriť Dobro, ktoré aj keď bude pribíjané na kríž, nakoniec si nájde cestu tam, kde mu to bude dovolené.
Napokon je dôležité si uvedomiť, že keď Ježiš hovorí o nebeskom alebo Božom kráľovstve, nehovorí o niečom, čo je priestorovo i časovo vzdialené, do čoho sa vstupuje „až potom", „až nakoniec", alebo „až po smrti". Je to niečo blízke a prítomné - (Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: "Aha, tu je!" alebo: "Tamto je!", lebo Božie kráľovstvo je medzi vami." a Ježiš nám v dieťati dáva kľúč i cestu, aby sme doň mohli vstúpiť práve v túto chvíľu.