„Sňali ho z kríža a uložili do hrobu." (Sk 13,29)
Len o dvoch typoch bozkov v dejinách možno kategoricky vyhlásiť, že rozhodujúcim spôsobom poznačili a až do skončenia vekov poznačujú ľudský rod. Je to bozk Judášovej zrady Krista (Lk 22,48), pre ktorý platí: „Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda človekovi, kto zrádza Syna človeka! Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil" (Mt 26,24). Je to bozk smrti a personálnej deštrukcie. Z Judášovho bozku vzišli tŕpke početné plody bohoborectva, ktorých „korunou" je ateistický – západný humanizmus.
Druhý je bozk lásky, ktorá je silná, ba mocnejšia ako smrť (Pieseň piesní 8,6b). Ten dala Ježišova Matka Mária svojmu mŕtvemu Synovi Ježišovi Kristovi, ktorého jej položili do náručia po sňatí z kríža – ľudským umom nepredstaviteľnej tragédii. Stal sa odpoveďou na ten Judášov z Getsemanskej záhrady deň predtým. Je to bozk, ktorý je znakom sily života, nad ktorým nemá smrť svoje páky, aby ho zgniavila. Je to bohoľudský bozk Bohonosnej (Theotokos) matky Božiemu Synovi – takto ju originálne titulovali Otcovia cirkvi na všeobecnom sneme v Efeze v roku 431.
Toto zľúbanie bezmocnej Kristovej tváre uprostred zatemnenej zeme, ktorá sa triasla a pukali skaly, je nespočetnekrát napodobňované v celej priepastnej tragike nezmyselného ľudského života.
Spomeniem tu dve dojímavé scény z oceňovanej filmovej snímky Generál Patton (1970). Ide o portrét jedného z najgeniálnejších vojvodcov dvadsiateho storočia, voči ktorému ako zrejme jedinému spojeneckému veliteľovi v druhej svetovej vojne, mala rešpekt nemecká generalita.