Keď sa stane nejaká katastrofa, tragédia, nešťastie typu prírodných katastrof, či teroristických útokov, televízie a iné masmediálne prostriedky akoby sa pretekali v neustálom opakovaní ich prezentácii. Konajú to vraj za účelom súcitu s obeťami alebo odsúdenia aktérov nešťastia. Avšak z psychologického hľadiska v takýchto prípadoch prichádza k predimenzovaniu, k presýteniu poslucháča či diváka týmito správami a obrazmi. Hrozí, že sa dosiahne úplne opačný efekt, že človek sa stáva voči týmto tragédiám ľahostajný alebo dokonca sa vnútorne i navonok proti nim búri. A to sa môže stať i v prípade náboženského diania, konkrétne Ježišovho utrpenia, či holokaustu za druhej svetovej vojny. A hlavne, naozaj sa ťažko pozerá na takéto smutné, opakované skutočnosti ľuďom, ktorých sa to bezprostredne týka.