Video

A zas je tu november... Prší, fúka vietor, hmly... K tomu kvety na hroboch, svetlá sviečok zažaté v kahancoch... Každý to pozná – je to čas „dušičiek“. Podaktorí raz, iní viackrát do roka si spomenú na tých, ktorí odišli do duchovného sveta.

Často sa skôr bojíme už len slova smrť, nie to ešte toho samotného faktu. Ale prečo? Verím, že život pokračuje i za hranicami nášho fyzického zmyslového vnímania. Veď o tom svedčia mnohé výskumy a dôkazy. Skôr by sme sa mali zamerať na prípravu na odchod do druhého sveta a pracovať na prepojení tohto „nášho“ fyzického s tým „druhým“ duchovným. Potom by podľa mňa strach vymizol, keby sme videli reálnu realitu celého univerza.

A dušičky by boli sviatkom živých.

Vo svojich životoch sa často stretávame s kritikou. Kritizujeme my, kritizujú nás druhí. Ako to však je s tým, ako si za svojimi názormi stojíme? Často nás druhí pritlačia k múru tlakom na našu existenčnú otázku. Tých, ktorí sú dobre zabezpečení, zas dokážu ničiť tlakom na ich hrdosť a sociálne postavenie. Videli ste už, ako pod takýmito tlakmi druhí upustia od svojich ideálov, ktoré do tej doby hlásali? A hoci by ich pôvodne dobre mierená snaha zmeniť svet bola po čase i účinná, efektívne namierené bubu zo strany mocných urobilo z ideálov len prázdnu bublinu, ktorá zanikne... Alebo to všetko slúži len na to, aby sa jednotlivci zviditeľnili, dostali na výslnie a netúžia po lepšom svete?