Bratia a sestry, v Kristu,

viete si predstaviť dnešnú situáciu na bohoslužbe ako rozlúčkovú? Totiž, že by sme mali zajtra zomrieť a preto sme sa zišli tu na eucharistickej hostine, na ktorej by sme zároveň riešili i naše dedičské záležitosti, za prítomnosti i našich najbližších dedičov? Možno, že by sa našli aj takí „pragmatickí" príbuzní, ktorých by toto dedičstvo zaujalo a vôbec by nevenovali pozornosť, že zajtra už tu medzi nimi fyzicky nebudeme. Iní by boli smutní, ako na pohrebe.

Práve takto nejako zorganizoval Pán Ježiš svoju Poslednú večeru s apoštolmi. Túto rozlúčkovú slávnosť zakomponoval do židovskej slávnosti Veľkej noci. Odkaz slávnosti okrem iného bol: „Toto čiňte na moju pamiatku, pokiaľ sa opäť nevrátim". A tak apoštoli konali, ako im Pán Ježiš prikázal. A konajú tak i ďalšie generácie až doteraz. Zdá sa, že to nemá konca. Pán Ježiš akoby vôbec nemal prísť.

Židia, ktorí Ježiša neprijali ako Mesiáša, sa začali pýtať: „Tak, kedy príde znovu ten váš Mesiáš?" A paralelne s kresťanmi očakávajú prvý príchod Mesiáša a kresťania druhý príchod.

Ale vlastne naozaj ho očakávame. Nie je to len nejaký tradičný rituál, ktorý patrí k veľkonočným sviatkom, sviatkom, ktorí niektorí volajú sviatkami jari? Myslíte si, že tak ako ročné obdobie je cyklickým obdobím, že i liturgické obdobie je niečím podobným? Žiaden posun, žiadna zmena?

Určite je tu posun. Ale tak, ako ho nezbadali Židia, nevidia ho ani mnohí kresťania. No čas sa naplnil. Čoskoro uvidíme ovocie. I keď mnohí možno budú stále v zajatí toho cyklického náboženstvá. Vzkriesenie k plnosti života však ukáže rozdiel medzi dobrom a zlom, medzi „životom a smrťou".

Zamyslíme sa preto nad slovami Fridricha Heera, ktorý „prorocky" poukazoval na túto skutočnosť už v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia:

„Stále širšie vrstvy ľudí odchádzajú z chrámov starých náboženstiev, v Európe zvlášť v devätnástom, v ostatných kontinentoch v dvadsiatom storočí. Rozpadajú sa predovšetkým staré obrazy Boha, čo je proces, ktorý je možné porovnať s pádom obrazov v starej antike. V dôsledku toho mnoho veriacich sa utieka k „mŕtvemu" Bohu: v uzatvorení sa do neho a do mŕtvej bohoslužby. Avšak tento „mŕtvy" Boh je výplodom strachu, túžby a bezmocnosti ľudského srdca. Tento mŕtvy Boh však vykonáva v živote svojich vyznávačov dôležité funkcie. Zbavuje ich tlaku zodpovednosti, správneho vedomia a svedomia. Stačí im plniť asi tucet predpisov a pravidiel, a už je im jasné, ako majú správne žiť a ako získať večný život. Avšak nastáva doba adventus domini, príchod väčšieho Boha. Vieme však, že skutočnosť je oveľa komplexnejšia a diferencovanejšia než sa kedysi myslelo, a že naše slová sú príliš primitívne modely, aby ich verne vyjadrili".[1]

Je to však naša zodpovednosť, pretože Boh zo svojej strany urobil všetko. To ostatné, ako taktiež hovorí F. Heer, je v našich rukách.

[1] F. Heer, Bohatší život, 1969