F. Heer v knižke Bohatší život, v kapitole Otvorený humanizmus, v článku o Teilhardovi de Chardin, okrem iného hovorí: „Ak človek ochorie na rakovinu, dá sa podľa röntgenovho snímku metastáz a podľa toho, nakoľko choroba zachvátila celé telo, zistiť a určiť, za koľko rokov, mesiacov alebo dní zomrie. Svetové náboženstvá však môžu, i keď sú napadnuté smrteľnou chorobou, zomierať v metastázach po stáročia, ba i tisícročia, a pritom môže ešte chorý organizmus vyháňať do sveta pomerne zdravé výhonky, ktoré potom svojím „zdravím" klamú druhých, i samotný organizmus" (F. Heer, Bohatší život, str. 157, Vyšehrad Praha 1969).

Prečo ľudia túžia po púťach, a nestačí im nedeľná bohoslužba, na ktorú vlastne prestávajú mnohí chodiť? Preto, lebo túžia zažiť čosi neobyčajné a nestačí im pre to stereotyp, taktiež im to z psychologického hľadiska pomáha „vyčistiť hlavu". Vedec a teológ Arthur Peacocke hovorí: „Výskumy Výskumného strediska Alistera Hardyho v Oxforde odhalili, aké sú v značne sekularizovanej Británii konca 20. storočia rozšírené zážitky uvedomovania si láskavej nemateriálnej sily, ktorá sa zdá byť čímsi oveľa významnejším než osobné ja a ktorá sa nachádza čiastočne alebo úplne mimo neho. Tieto zážitky sa správne označujú ako náboženské"... (A. Peacocke, teológia pre vedecký vek, str. 17, Kalligram Bratislava 2009, ISBN 978-80-8101-251-8).

Chcel by som však k tomu dodať, že je tu už nový level duchovného života, o ktorom ľudia však nevedia, a iba intuitívne sa „dožadujú" tejto blízkosti s Bohom.