Myslím, že každý z nás vie, čo je modlitba. Dostanem sa do problémov ja alebo moji drahí a hneď mi naskočí: Prosím, nech sa to podarí... Nech sa problémy vyriešia... Ani si to neuvedomujeme a obraciame sa v duchu na niekoho, koho nevidíme. A či už tento rozhovor nazveme modlitbou alebo ináč, je jasné, že očakávame pomoc Vyššej moci.

No ako je to s našou vďačnosťou? Modlíte sa aj, keď vidíte niečo nádherné? Keď zažijete niečo ducha povznášajúce? Asi tiež. Poviete si predsa v duchu: To je nádhera! Ach, ďakujem, že môžem byť účastný tejto krásy...

Ani si to neuvedomujeme a rozprávame sa v duchu – vedome i nevedome – s niekým, kto nás prevyšuje. Áno – rozhovor. Žiaľ často jednostranný, no predsa, keď lepšie počúvame svoj život, vidíme, že či už v Boha – Lásku – Vyššiu moc... – veríme alebo nie, predsa sa výsledky dostavujú. Po takýchto rozhovoroch sa v nás usídli pokoj, po ktorom túžime. Po takomto rozhovore sa veci akoby samé od seba začnú riešiť. Ak to zhrniem, je to tak v našom vnútornom živote.

Modlitba, vnútorný rozhovor – to je rozhovor s naším Rodičom. Malé deti sa neustále obracajú na svojich rodičov s rôznymi požiadavkami. Ako maličké bábätká s plačom a smiechom, starší slovne, gestami... A prižmúrme, alebo zatvorme oči – i vnútorný rozhovor je rozhovor dieťaťa s Rodičom. Je to rozhovor plný emócií, ktorým si vylievame svoje šťastné alebo ubolené srdce. Je to vzťah dôvery J

No druhá stránka veci žiaľ je, keď väčšina z nás hľadá len svetskú či materiálnu radosť a nikdy nepomýšľa na Boha, na vnútro, ak žije spokojne. Pozeráme sa na Boha so srdcom: „Je to v poriadku, ak som teraz šťastný. Je to v poriadku, ak sa teraz môžem tešiť." A „Ja sa starám len o to, či sa môžem tešiť..." Ale naše srdcia sa zhoršujú, zlé udalosti sa stávajú, alebo trpíme. Čo teraz? Kde je modlitba? Kam sa podel ten náš pravý dobrý život?

Existuje žiaľ veľa ľudí, ktorí vážne začínajú hľadať riešenie svojich problémov a stávajú sa závislí na Bohu, Láske – Vyššej moci.... Ale vo väčšine prípadov majú vieru vo svoj vlastný prospech. Je to preto, lebo ich viera je len dočasné opatrenie, aby sa dostali z toho, čo ich teraz trápi. V tomto prípade sa zlepšujú dočasne, ale nikdy sa úplne nezachránia.

Tvrdé slová? A ako vôbec súvisia s mojím vnútorným stíšením? S mojím vzťahom s mojím najhlbším ja? Ak hľadáme len vlastný prospech, nijaké splnenie túžob nás nenaplní pravým trvalým šťastím. Nijaký vnútorný rozhovor, modlitba nebude naozaj efektívny a uspokojujúci. Veď kedy sme naozaj šťastní? Nie je to náhodou vtedy, keď žijeme dobrý život plný lásky a nesebectva? Keď naše vnútorné ja je v harmónii s vonkajším?