Doposiaľ v dejinách prebehli mnohé hrozné vojny. A i keď víťazi zaviedli určité dni ako víťazstva slobody, predsa ozajstná, pravá sloboda, sa ešte v dejinách ľudstva nedosiahla. Pravá sloboda sa totiž dá dosiahnuť jedine víťazstvom nad najväčším nepriateľom ľudstva, Satanom.

Po novembri 1989 mi rozprával raz jeden pravoslávny kňaz, ako to vyzeralo v Rusku, ktoré prežívalo podobné zmeny, hlavne čo sa týkalo tamojšej pravoslávnej cirkvi. Boli tam trenice, ktoré mali byť očistou cirkvi. A tak, z tohto dôvodu, prišiel za váženým starcom kňaz, ktorý sa navrátil zo zahraničia, a hovorí: Otče, ja som nemohol zniesť tú hroznú situáciu a atmosféru za komunistického Ruska, a preto som emigroval, aby som mohol žiť slobodne v pravoslávnej viere. Starec ho pochválil a povedal mu: Dobre si urobil, synu. Druhý kňaz však na svoju obhajobu hovorí starcovi: Otče, ja som zostal v Rusku i napriek prenasledovaniu, len aby som aspoň trochu prispel k zachovaniu pravoslávia v Rusku. Starec i jemu s láskou prehovoril: Dobre synu, si urobil.

A u nás, v rámci revolučných zmien, to bolo podobné. Veľká väčšina obyvateľov, vrátane kňazov, sa zjednotili dokonca pod piesňou „Sľúbili sme si lásku" a vyzeralo to, že naozaj prichádza nová spoločnosť. Avšak, cirkev čoskoro akoby sa zľakla (alebo z iných dôvodov) a nevstúpila do zasľúbenej krajiny Kanaán, ktorú mala na dosah po 40 ročnom putovaní. Rozdelila sa v dôsledku neznámej iniciatívy a začala neúprosná lustrácia, ktorá hádzala kamene na druhých, i keď sama nebola bez viny. Áno, ako sa neskôr ukázalo, takéto očisty v cirkvi nepriniesli ozajstné pokánie, ale rozdelenie, pretože politické očisty sú skôr nemilosrdné čistky. My potrebujeme inú obnovu - a to všetci bez rozdielu. A potom bude možnosť po ďalšom, 40 ročnom blúdení na púšti, predsa len vojsť do krajiny „Kanaán". Našťastie už 30 rokov máme za sebou.

V nedeľu, 17. novembra, na pozvanie predsedu vlády Slovenskej republiky Petra Pellegriniho, som sa zúčastnil z príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie Galakoncertu v novom Národnom divadle v Bratislave. Bol to pekný umelecký zážitok. Kiežby takýto zážitok mali všetci ľudia nielen v divadle, ale aj v osobnom a spoločenskom živote.

No realita je rôzna. A o jednej z nich spieval spevák Ivan Tásler. Slová piesne „Vo väzení väzni žijú, čakajú na amnestiu a ja čakám na slobode, kedy bude slušnosť v móde, čakám ako na deň súdny, kedy budú ľudia ľuďmi" myslím, že oslovili prítomných a vedú k hlbokému zamysleniu.

Áno, pokiaľ nenastane revolúcia lásky v našich srdciach, nebudeme prežívať tú pravú pohodu a slobodu. Ale, aby to nastalo, musíme vyhrať ten najväčší boj v dejinách, a to nad najväčším nepriateľom, ktorým je uzurpátor, diktátor, neviditeľná bytosť - Satan. A my všetci musíme podstúpiť tú správnu lustráciu, totiž priznanie sa, že sme s ním spolupracovali na tých hrozných tragédiách, ktoré sa v dejinách ľudstva stali. Len tak sa môžeme postaviť pod víťaznú zástavu slobody vo víťaznej spoločnosti, ktorou je Božie kráľovstvo.

To si želám a želám i vám, bratia a sestry, aby to už čím skôr nastalo. Aby sme zažili Božiu amnestiu a aby na slobode bola v móde slušnosť, spravodlivosť a láska.