Vianočné obdobie, ktoré je popretkávané príjemnou a prívetivou atmosférou sa mení na šero a zármutok, nakoľko nič nie je tak svetlé a radostné ako by malo byť.

Vo svete je zlo. Závisť. Nenávisť. Hnev. Odkiaľ sa však toto všetko zlé nabralo v tak krehkom stvorení, ako je človek?

Ľudia majú pri veľkých nešťastiach tendenciu hovoriť: „Ako mohol niečo takéto Boh dopustiť?" Pri tom nemajú najmenší problém v nedeľu „zbehnúť" do kostola a každému na počkanie hovoriť, že všetci sme božie deti. Azda by teda rodič dopustil, aby sa jeho dieťaťu stalo niečo tak príšerné, ako je choroba, či dokonca smrť? Rodič nie, no možno nejaký ten lump na ulici, alebo vrah vo väzenskej cele áno. Takýto, pre nás cudzí človek nedbá na naše nešťastie, či dokonca utrpenie. A presne takto to funguje i v prípade Boha a Satana. Satan nie je náš rodič, nie je ani náš láskavý blízky. Nerobí mu problém prizerať sa na naše utrpenie. Ba naopak, tento pohľad ho teší. Presne ako toho blázna, väzňa, ktorý sa v prítmí špinavej cely uškŕňa tomu, ako perfektne dokonal bezohľadný čin.

Boh sa však snaží vyvarovať nás toho. Častokrát možno skrz cesty, ktoré nám nie sú až také príjemné, no na konci tejto dlhej púte nás odmení tým, čo je človeku prirodzene najmilšie a najpríjemnejšie – láskou. Táto láska človeku dodáva potrebnú energiu, a tak sa môže vybrať na ďalšiu tŕnistú cestu, ktorá však prinesie ovocie. Touto tŕnistou cestou je Satan, ktorý sa nám snaží pred Boha stavať všemožné prekážky, len aby dosiahol svojho.

Nezúfajme teda, ďakujme za každú ťažkosť, pretože vďaka nej vieme, že sme znova o krok bližšie k Bohu, k našej vytúženej láske. Ďakujme aj za radosti, pretože pochádzajú od Boha a život je vďaka ním krajší.

Amen