Na úvod môjho príhovoru dovoľte mi odprezentovať tzv. historické okienko. Náš uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou, ktorý žil v 14. storočí, spolu so svojím synom, neskorším jeho nástupcom, Ľudovítom Veľkým, veľmi povzniesli, hlavne po hospodárskej stránke, územie dnešného Slovenska. Toto naše územie za ich panovania patrilo v tom čase k najvyspelejším krajinám Európy. Ale týmto historickým okienkom chcem predovšetkým povedať, že tento náš kráľ Karol Róbert bol pravnukom brata francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. A čo je zvlášť zaujímavé, na dvore tohto kráľa bol právnik a poradca, ktorý mal ženu a dve deti, no neskôr po smrti manželky sa dal na kňazskú dráhu a stal sa dokonca pápežom pod menom Klement IV.

Za jeho pontifikátu južné Taliansko a Sicíliu spravovali nemeckí panovníci z dynastie Hohenštaufovcov. To sa ale pápežovi nepáčilo a chcel dosadiť miesto nich, nakoľko bol Francúz, francúzsku dynastiu, konkrétne brata spomínaného francúzskeho kráľa Ľudovíta, čiže prastarého otca nášho Karola Róberta z Anjou. Nemalo to byť ale zadarmo. Pápež mu totiž odovzdal Sicílske kráľovstvo za odvod dane v podobe financií. Pokiaľ by však kráľ túto povinnosť nesplnil, pápež by na jeho panstvo uvalil interdikt, čiže zákaz bohoslužieb. Avšak je otázne, kto by na to doplatil. Kráľ či jeho poddaní? Totiž z histórie je známe, že takéto zákony či tresty viedli k úpadku duchovného života v spoločnosti.

A preto toto historické okienko uvádzam práve v súvislosti s „interdiktom", ktoré paradoxne v opačnom gardé uvalil štát na súčasnú cirkev. Mnohí sa kladú otázku, či je to správne. Ja si osobne myslím, že každé opatrenie má slúžiť ľuďom v tom pravom slova zmysle. A tiež verím, že naša cirkev na to nedoplatí, hlavne keď som sa dozvedel na základe telefonátov či iných ohlasov, že „tento povinný bohoslužobný pôst" vyvolal túžbu po znovu zavedeniu spoločného slávenia sv. omše a pod. A tomu som veľmi rád.

No a teraz na inú tému, ktorá ale úzko súvisí s touto úvodnou.

Zažili ste bratia a sestry, že ste sa niečomu naučili alebo lepšie to pochopili vďaka vašim deťom či vnúčatám? Ja áno. A tak je to i s našimi predkami, rodičmi, prarodičmi, ktorí sú už v duchovnom svete. I oni túžia sa od nás, alebo cez nás, hlavne v otázkach našej spásy, to dôležité dozvedieť.

Keď som už vedel, či cítil, že moja mama čoskoro odíde do spomínaného duchovného sveta, povedal som jej pri jednej príležitosti: „Mama, keď už tam raz budeš na druhom brehu života, spomeň si na mňa, alebo lepšie zameraj sa na mňa, čo tu budem na tomto svete hovoriť". Myslel som tým práve na tie dôležité náboženské otázky. A ja verím, že tak aj koná, že sa to deje. Totiž, tá spása, ktorú očakávame, to uskutočnenie Božieho kráľovstva, sa musí najskôr uskutočniť tu, na zemi. Čiže k nám sa dostávajú potrebné zjavené poznatky, a my sme tými konečnými hráčmi, ktorí môžu dať víťazný gól do súperovej, lepšie v tejto súvislosti povedané, nepriateľovej bránky. Naši drahí v duchovnom svete nám, obrazne povedané, v tom fandia, oni sú na tribúne štadióna a nás veľmi vrúcne a naliehavo podporujú svojím duchovným hlasom.

Sviatok Nanebovstúpenia sa slávi na štyridsiaty deň po vzkriesení Pána Ježiša. Avšak nanebovstúpenie sa nespomína v dejinách ľudstva po prvýkrát s Ježišom. Nanebovstúpenie napríklad poznali i Židia v prípade Henocha či Eliáša. No sviatok Nanebovstúpenia Pána Ježiša nám evokuje čosi oveľa viac, evokuje nám krajinu či svet, kde bude všetko krásne a dobré. Čiže Boží svet, v ktorom „nikto neroní slzy, nikto sa netrápi, nikto sa nesťažuje. Je to šťastný svet pre každého".

Takýto svet Boh budoval či buduje počas celých ľudských dejín. Najskôr po Páde prvých ľudí sa o to pokúšal spolu s Izraelským národom. Avšak dosiahol iba určitú úroveň. To znamená, že keď zomrel člen izraelského vyvoleného národa, dostal sa v duchovnom svete do oblasti, ktorá bola oveľa nižšia než oblasť, kde sa dostal Ježiš. A samotný Pán Ježiš hovorí jednému z dvoch s ním ukrižovaných: „Ešte dnes budeš so mnou v raji". Čiže takisto naznačuje že to ešte nebude nebo, ktoré má človek dosiahnuť po úspešnom dokonalom živote podľa Božieho Slova.

Áno, sú rôzne levely, úrovne duchovného sveta. Ten najvyšší doposiaľ nebolo možné dosiahnuť, lebo neboli ešte ukončené Dejiny spásy. A preto tie levely nie sú až tak celkom uspokojivé.

Dovoľte mi, aby som ich ilustroval dovolenkovými destináciami. My starší vieme, ako to bolo za našich mladých čias, keď sa išlo na dovolenku napríklad do Rumunska alebo Bulharska. Do auta, kto ho mal, sa naložili konzervy na celý pobyt, takisto instantné polievky, možno plynový varič a mnoho takýchto vtedajších vymožeností. Po cestovných útrapách konečne bol človek pri mori, na pláži, kde si rozložil svoju nafukovačku a začal si užívať pekné dni, ak mal šťastie, že bolo pekné počasie. Samozrejme si musel veľmi dávať i pozor na okolie, aby sa nestalo, že niekto z radov vtedajších neprispôsobivých ľudí mu neodľahčil z vecí, ktoré si tu priniesol. Čiže to bolo obrazne povedané akési nebo, ktoré bolo vydobyté danou spoločnosťou a v nej žijúcimi ľuďmi.

Iné nebo, iná jeho úroveň, zasa obrazne povedané, by bola dovolenka vo vtedajšom kapitalistickom svete, po ktorom mnohí túžili. Ale ani to nebolo až také, o čom by sme teraz snívali. Čiže tým chcem povedať, že nebo vydobyté židmi či kresťanmi alebo inými náboženstvami ešte nie je nebo v pravom slova zmysle, do ktorého nás chce voviesť náš rodičovský Boh, pretože pravé nebo (all inclusive) to je Božie či Nebeské kráľovstvo, ktoré sa ešte len pripravuje, a to na základe života podľa Božieho Slova, ktoré nám chce zvestovať.

A preto je i na nás, aby sme na Božom kráľovstve spolupracovali, aby sme vytvárali svet, v „ktorom nikto nebude roniť slzy, nikto sa nebude trápiť, nikto sa nebude sťažovať". To je predovšetkým svet, ktorý si hlavne vybudujeme v našom srdci, pretože do takého sveta vstúpime i na druhom brehu života. Amen.