Má svoje dejiny, osudy,

Primárnu ľudskú tragédiu, i šťastie.

Báseň je telom slova.

Jej slovo je tichým dotykom, dorozumením, stretnutím, cestou, preklenutím vekov, nástrojom, kľúčikom vyloveným zo dna mora.

Ten, kto spoznal týmto slovom vnútornú krajinu časom zabudnutú, s ním možno nemusí vedieť zachádzať.

A predmet, ktorý vytvorí, bude mať iba formu podobnú ľudovému dotýkaniu sa, kostrbatosť, tiaž, túžbu, nemajstrovskú jemnosť...

Niekedy to iste je dôležité...

Ale je to až tak veľmi dôležité...?

Či nepozorujeme a nevnímame krajinu, ktorej vlastne nerozumieme, plným dychom, či nevyvoláva v nás spomienku?

Áno, dôležité sa to stáva ale vo chvíľke, keď sa máme rozhodnúť k „dobrej vôli", a nie len v nej, ale aj pri náhodnom stretnutí, pri náhodnom volaní, oslovení, v momente nečakanom...

Yvetta Samsonová Kosmanová

Skúsme sa nad touto básňou zamyslieť. Možno na prvýkrát nepochopíme o čo sa jedná, ale ak budeme veriť svojmu vnútru a pozorne mu načúvať, odhalí nám pravdu a poznanie, po ktorom v živote toľko prahneme. Ak sa nám podarí odhaliť poznanie v našom vnútri, podarí sa nám odhaliť aj Božiu pravdu, ktorá v ňom tkvie. Potom budeme môcť žiť v šťastí a v harmónií. Ďakujme a pracujme na sebe, aby sme dosiahli pokoj.