Aké to bolo bolestné, keď nám odišiel milovaný blízky človek na druhú stranu života, na druhý svet. V určitom slova zmysle sme sa snažili túto stratu vykompenzovať chodením na cintorín, a to hlavne cez tzv. dušičkový čas, kedy sme intenzívnejšie prežívali túto blízkosť, i keď len v duchovnom slova zmysle.

Ale teraz, v tomto čase, kedy sú opäť dušičky, nemôžeme ani spomínaným spôsobom sa „stretnúť" s našimi drahými zosnulými. A preto mnohí túto skutočnosť opäť do určitej miery prežívajú na spôsob dňa pohrebnej rozlúčky. Ale neexistuje uspokojivá alternatíva tohto zvláštneho prepojenia?

Určite áno. Internet nám napríklad ponúka virtuálny cintorín. I zato patrí vďaka vede a technike. Ale tým najlepším prepojením je predsa len naše srdce. Nie srdce ako mäsitý sval v našom fyzickom tele, ale srdce ako centrum a miesto lásky.

Naši blízki, hlavne rodičia sa o nás v našom detstve veľmi starali, za čo im patrí veľká vďaka. Keď na starosť boli niektorí chorí, že sa nedokázali sami o seba postarať, tak dobré deti im vracali ich pomoc v podobe starostlivosti o nich. Chodili s nimi k lekárovi a snažili sa im spríjemniť ich posledné chvíle v tomto pozemskom živote. No keď prišla ich hodina odchodu z tohto sveta, ktorá je pre nás pozostalých veľmi bolestivá, sme si poplakali a hľadali sme útechu hlavne v duchovnej oblasti. A tak by to malo byť i teraz. Pýtajme sa v tomto čase pri horiacej sviečke v našich domovoch, čo by sme mali pre nich urobiť, čo potrebujú pre svoj život v novom prostredí. Takýto spôsob komunikácie nám umožní v tichu domova naozaj silné prepojenie s našimi drahými zosnulými.

A to najdôležitejšie určite v tomto slova zmysle je, aby sme náš život žili naozaj poctivo podľa správnych noriem, zákonov, ktoré nielen nám pomôžu sa raz bezpečne dostať do cieľa našej pozemskej púti, ale i našim drahým zosnulým, ktorí na našom živote chcú participovať.

Nech svetlo horiacej sviečky ako symbol Božieho svetla svieti našim rodičom, starým rodičom a všetkým našim predkom, ako aj ďalším našim drahým zosnulým. Amen.