Bazil Veľký je jedným z trojice Kappadóckych otcov (spolu s Gregorom Naziánskym a Gregorom Nysským), ktorých teologickému a cirkevnopolitickému úsiliu musíme ďakovať za ukončenie sporov ohľadom Božej Trojice a víťaznej obhajobe božstva Ježiša Krista.

Bazil pochádzal z bohatého a váženého rodu, ktorý sa horlivosťou vo viere osvedčoval a vyznamenával už niekoľko generácií. Jeho otec, Bazil starší, bol známym rétorom cézarejskej školy. Jemu vďačí Bazil za vovedenie do bohatej antickej kultúrnej tradície. Na výchovu mala silný vplyv jeho babka Makrina staršia – horlivá uctievateľka sv. Gregora Taumaturga (Divotvorcu). Jeho matka Emmelia, sestra Makrina, brat Gregor – biskup nysský, Peter – biskup sebastský, sú Cirkvou uctievaní ako svätí. Starí rodičia boli umučení za Diokleciánovho prenasledovania.

Nebojoval proti ariánom ich hanobením, ale tým, že pozitívne objasňoval učenie cirkvi. Vypracoval ustálenú terminológiu a zadefinovanie viacerých pojmov: podstata, hypostáza, prirodzenosť, osoba a energia. Svoju genialitu ukázal v spore s Eunómiom. Ten sa usiloval dokázať nepodstatnosť Syna s Otcom, podobne ako predtým Ários. Bazil raz a navždy oddelil od seba pojmy podstata a hypostáza, ktoré sa vo filozofii dovtedy stotožňovali, čím neumožňovali označiť osoby Trojice a dal im nový teologický význam. Podstata je to, čo je spoločné pre všetky osoby toho istého druhu a hypostáza je to, čo je pre konkrétnu bytosť (Epištola 236, 6; Proti Eunomiovi 2, 28). V korešpondencii s bratom Gregorom (Epištola 38 a 43) podrobne vysvetľuje, že podstata je to, čo je spoločné a hypostáza je to, čo je individuálne. V prípade sv. Trojice: podstata je nedeliteľne spoločná pre všetky tri Osoby – samotné bytie Boha. Hypostáza je to, čo je typické pre každú z osôb Trojice. Preto Otec, Syn a Duch Svätý nie sú len mená, ale ozajstné osoby Trojice.

Biskup Eusébius v Cézarei povoláva k sebe Bazila, pretože vie, že v dobe úporných a subtílnych teologických sporov sa nezaobíde bez vzdelaného teológa ako poradcu. Po jeho smrti bol Bazil zvolený za jeho nástupcu. V teologických sporoch sa dostal do popredia; začal aktívny boj proti arianizmu a za zjednotenie pravoverných strán. Ako metropolita mal na pleciach celé územie Kappadócie a Pontu. Založil mnoho kláštorov, ktorým dal dodnes platné pravidlá. Veľa komunikoval aj s osobnosťami Západu, hlavne Ambrózom Milánskym či pápežom Damazom I.

Bazil, podobne ako Atanáz, bol s niekoľkými pravovernými dušpastiermi v celej provincii ríše sám, obklopený heretickou ariánskou väčšinou. Dostal sa do pozornosti úradov a dokonca aj do hľadáčika zúrivého ariánskeho cisára Valensa (Valenta), ktorý dal na otvorenom mori podpáliť loď s osemdesiatimi pravovernými kňazmi. Heterodoxná majorita perzekvuje ortodoxnú minoritu, podobne ako kedysi do Milánskeho ediktu pohania kresťanov. Rímski potentáti v čase Bazila podľahli arianizmu, vyžadovali si, aby to robili aj ich poddaní. Nebolo už potrebné kadidlo na božskú poctu cisárovi, ale stačilo odvolať jedno slovo. Jediné písmeno „iota“ rozhodlo o osude verných pravde: „homousios“ versus „homoiousios“. Spolupodstatný (Otcovi) versus podobnepodstatný. Kto z vtedajšej masy jednoduchých kresťanov tomu rozumel, keď ich drvivá väčšina dušpastierov viedla širokou cestou nepravej viery? Ariáni nič nemali proti Kristovi, akurát ho nectili ako Boha...

Názorne to vidíme na zachovanom dialógu prefekta Modesta s Bazilom na súde. Modest Bazila najprv upozorňuje, že si nectí cisárovo náboženstvo, hoci ostatní sa mu podrobili a vyzýva ho, aby odvolal jediné slovo „homousios – spolupodstatný“. Ďalej sa zalieča: „Nepovažuješ za veľkú česť pridať sa k nám a mať nás za svojich spoločníkov?“ Potom, čo sa Bazil obhájil, nasledovalo, rovnako ako dnes, typické všadeprítomné propagandistické zastrašovanie počnúc stratou majetku, cez deportácie až po smrť. Bazil odpovedá, že „pokiaľ sú v stávke veci Božie, na ničom nezáleží, hľadíme iba na neho“. Svedok dialógu dodáva, že nikto s takou slobodou slova nehovoril s Modestom ako Bazil. Informácia o Bazilovej stálosti urobila na cisára Valensa taký dojem, že jeho nenávisť sa mení na obdiv, necháva Bazila na pokoji a zastavuje všetko násilie.

Kto sa postaví staronovému kultu cisára, tentokrát prezlečeného do podoby „verejného zdravia“ a ktorého podporuje väčšina kléru, pre ktorých je Kristus zarovnaný na roveň Budhovi, Konfuciovi či Mohamedovi a Boh Otec je zarovnaný s Alahom?

Bazil nás učí, ako si zachovať jasnú myseľ a statočnosť. Osobným vzťahom s Bohom máme byť vo vnútornom postoji jednoduchej lásky a vďačnosti, schopnosti vnímať realitu cez túto optiku: „Akými slovami možno výstižne opísať Božie dary? Veď ich je toľko, že na ne nejestvuje číslo. A sú také veľké a znamenité, že aj jediný stačí na to, aby sme boli povinní splácať ho darcovi vďačnosťou bez hraníc. Ale ani keby sme chceli, nemôžeme obísť, a je vonkoncom nemožné, aby ten, kto má aspoň zdravý rozum a je príčetný, mlčal o jednom dobrodení – hoci toho možno o ňom veľmi málo výstižne povedať – že on stvoril človeka na svoj obraz, na svoju podobu. Vyznačil ho poznaním seba samého a na rozdiel od ostatných živočíchov obdaril ho rozumom.“ So Žalmistom nachádza odpoveď: „Čím sa teda odvďačíme Pánovi za všetko, čo nám dal?  Je taký dobrý, že nežiada ani náhradu, stačí mu, ak ho milujeme za to, čo nám dal. Keď sa nad tým všetkým zamyslím a mám prezradiť svoje rozpoloženie, chvejem sa a tŕpnem od hrôzy, aby som niekedy pre svoju nerozvážnosť alebo zaujatosť ničotnými vecami nevypadol z Božej lásky a nebol na hanbu a potupu Kristovi“ (Rozšírené pravidlá). Trpkosť sŕdc „pod vplyvom doby“ nám sťažuje vidieť túto elementárnu krásu a dobro. Máme ťažkosť transcendentovať sa zo svojho pomäteného egocentrizmu a pýchy.

Jeho prísnosť bola zmierňovaná vysoko zhovievavou dobrotou, takže najmenší úsmev sa javil ako chvála a prosté mlčanie ako výčitka. Jeho chatrná a nepohľadná „telesná konštrukcia“, na ktorej dnešný doznievajúci falošný kult tela toľko lipne, bola vyvážená tým, že v spoločnosti sa nikto nejavil radostnejším, v reči slávnostnejším, v žartoch vtipnejším a vo výčitkách miernejším než on. Bazil – ako väčšina svätých – prepodobných Bohu, žiaril nielen na tvári, keď sa modlil, ale svedkovia tvrdia, že niekedy počas nočnej modlitby bol jeho dom ožiarený nebeským svetlom. Každý, kto sa s ním stretol, odchádzal vnútorne premenený.

Ľudia neobdivovali na ňom zázraky, ale vysoký stupeň svätosti, hoci sa vedelo, že raz za sucha privolal svojou modlitbou dážď. Svoj majetok predal a zakladal hospice a domovy sociálnych služieb. Chýrnym sa stal komplex – ptochotrofium (výživa chudobných) v Cézarei, nazvané Bazilias (dcéra Bazilova) a mimovoľne ako staroveký div sveta pripomínal zázraky počas pozemského života Krista. Nakoniec aj samotný cisár Valens podporil projekt darovaním veľkých pozemkov, takže môžeme hovoriť o mestečku s plnou infraštruktúrou, ktorý doplnila škola a remeselné dielne.

Bazil zomrel sotva 50 ročný, vysilený ťažkými spormi o pravú vieru. Pohreb bol veľkou manifestáciou národa. Svedkovia uvádzajú, že ľudia sa v plači predbiehali, ba trúchlili aj nepriatelia, domáci kresťania, židia i pohania. V zástupe a snažili dotknúť jeho truhly a aspoň chvíľu ju niesť. Sv. Gregor Naziánsky uvádza, že bolo ušliapaných dosť ľudí, a títo považovali za česť zomrieť spolu s Bazilom.

„Najväčšiu zásluhu má sv. Bazil na tom, že v ťažkej dobe, keď aj rovnako zmýšľajúci biskupi boli medzi sebou z nejakých dôvodov rozdelení, dokázal mnohých zjednotiť okolo Nikejského (Nicejského) symbolu viery, dokázal vypracovať takú terminológiu, ktorá sa stala celocirkevnou. Mnoho urobil pre zblíženie Východu a Západu. Spolu so svojimi dvoma nenahraditeľnými spolupracovníkmi položil základ víťazstva nad arianizmom“ (Štefan Pružinský: Patrológia II.). Jeho bohoľudské teologické úsilie bolo po smrti čoskoro odmenené prijatím do náukových definícií I. Konštantinopolského snemu (381).

Bazil nám ukazuje, že ak máme Pána pred očami, on je po našej pravici a nezakolíšeme sa. Dovolávajme sa pomoci tohto nebeského patróna a zostaneme v mysli jasnými a v charaktere pevnými. Už za života mal titul Veľký – O Mégas a je právom pokladaný za najvzdelanejšieho učenca kresťanského východu. O jeho veľkosti v očiach Východu svedčí okolnosť, že 1. január – deň, keď zomrel, zostavovatelia byzantskej liturgie sa neodvážili preniesť jeho spomienku na iný deň, ako sa v takýchto prípadoch obvykle činí. Nechali ju sláviť s veľkým sviatkom Obrezania Pána.