Do našej pozornosti je v období pôstu dávaný kríž, najmä ako symbol utrpenia. Nedávno som sa zamyslel nad paradoxom, ako je možné, že tento nástroj na potupnú, krutú a často uskutočňovanú popravu, predovšetkým otrokov v Rímskej ríši, sa stal od popravy Ježiša z Nazaretu veľmi rozšíreným znakom, ktorý používa a niekedy aj zneužíva naša civilizácia.

Kríž je tak silný symbol, že ani cieľavedomé úsilie ateistického systému ho nedokázalo vytrhnúť z našej kultúry. Svedčí o tom aj príhoda, ktorá sa stala ešte v socialistickom Československu v dedinke Krajná Bystrá, v okrese Svidník, odkiaľ pochádzal druhý najvplyvnejší komunistický funkcionárVasiľ Biľak. V roku 1988 otvorili v jeho rodnej obci na počesť štyridsiateho výročia takzvaného Víťazného februára „Múzeum premeny socialistickej dediny“, ktorým chceli znázorniť, akým pokrokom prešla obec. Netušili vtedy, že režim má pred sebou už len rok života. Múzeum zriadili v bývalej cirkevnej škole. Časť budovy bola prestavaná do podoby drevenice a druhá strana vyzerala ako moderný dom socialistickej výstavby. V drevenici bola naaranžovaná expozícia jednotriednej školy: drevené lavice, kalamár, tabuľa na stene a veľká spoločná fotografia detí v triede dávnej školy, ktorú navštevoval aj samotný Biľak. Učiteľa na fotke nechali, ale miestneho kňaza z nej vyretušovali. Počas otváracieho ceremoniálu spôsobil tento potentát u funkcionárov strany a zriaďovateľov múzea rozpaky. Po vstupe do tejto triedy sa porozhliadol a zvolal: „Niečo tu chýba!“ Po chvíli pokračoval: „Chýba tu kríž, na stene musí byť kríž!“

Ten paradox kríža a na ňom Ukrižovaný, ktorý je „pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom“ nevyčerpateľne vystihuje apoštol Pavol, keď pokračuje v Prvom liste Korinťanom: „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1,18).

Je nepopierateľné, že životné kríže nosia aj neveriaci, neznabohovia, „bohoborci“, hľadajúci, pochybujúci a inoverci. Kríž je údelom každého človeka. Je iba otázkou, ako s ním naložíme. Apoštolovi Pavlovi nešlo len o akúsi objektívnu stránku kríža, ale jeho subjektívnu, osobnú. Teda o to, čo povedal pre náš život Ten, čo na ňom neskôr zomrel kvôli nášmu oslobodeniu a na svedectvo Božej lásky: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Ten, kto sa priúča uskutočňovať toto, duchovným chápaním reality, tak kríž pre neho môže byť cestou k oslobodeniu.

Pri zamýšľaní sa nad svojimi paradoxmi kríža, záhadami i zdanlivo neriešiteľnými otázkami môjho života si občas pripomeniem príbeh Azúrová jaskyňa od Bruna Ferrera, autora drobných zamyslení pre život.

Žil raz jeden obyčajný chudobný človek. Večer sa z práce vracal domov unavený a večne znechutený. Nevraživo pozoroval ľudí, ktorí sedeli v autách alebo na stoličkách v baroch. „Tí sa majú,“ hundral si v električke natlačený ako strapec hrozna v lise. „Nevedia, čo je to utrpenie, všetko samá ruža a kvety iba pre nich. Keby tak museli niesť svoj kríž!“ Pán trpezlivo počúval toto horekovanie, až ho raz počkal pri bráne jeho domu. „Ach, to si ty, Pane?,“ začudoval sa muž keď ho zbadal. „Nepokúšaj sa ma utíšiť. Sám dobre vieš, aký ťažký kríž si mi určil.“ Muž bol viac nadurdený ako inokedy. Pán sa naňho dobrotivo usmial. „Poď so mnou, dám ti možnosť vybrať si iný kríž.“ Muž sa zrazu ocitol v ohromnej azúrovej jaskyni. Bol to božský priestor, plný krížov, malých i veľkých, bohato vyzdobených drahokamami, hladkých i pokrútených. „Toto sú kríže ľudí,“ povedal Pán. „Tak si z nich jeden vyber.“ Muž ako nevychovanec odhodil svoj kríž do kúta, pomädlil si ruky a začal si vyberať. Vyskúšal si jeden. Bol ľahučký, ale príliš dlhý a prekážal pri chôdzi. Položil si na ramená biskupský kríž, ten bol neznesiteľne ťažký. Ležalo na ňom množstvo zodpovednosti a obiet. Ďalší bol hladký a pekný na pohľad, ale len čo si ho položil na chrbát začal pichať, akoby bol plný klincov. Vzal do ruky ďalší kríž, strieborný a žiarivý, ale zalial ho taký mučivý pocit samoty a opustenosti, že ho hneď odložil. Skúšal a skúšal, ale každý mal nejakú chybu.

Nakoniec v pološere v kúte objavil malý, používaním ošúchaný kríž. Nebol veľmi ťažký, ani nepohodlný. Akoby bol práve preňho. Víťazoslávne si ho položil na plecia. „Vezmem si tento!,“ povedal a vyšiel z jaskyne. Pán sa naňho vľúdne pozrel. V tej chvíli muž zbadal, že si vybral svoj starý kríž. Ten, ktorý odhodil, keď vchádzal do jaskyne. Ten, ktorý nosil celý život...

Je zrejmé, že nesenie kríža nemusí byť ani bláznovstvom, nezmyslom, sebatrápením, či pohoršením, ale Božou mocou na ceste oslobodzovania a záchrany. Každý okamih nášho života môžeme ponímať ako podiel na krížovej ceste Ježiša. Na kríži, na finále svojej popravy, Boží Syn naklonil hlavu a vydýchol životodarného Ducha. Je to ten istý Duch, ktorého vydýchol na učeníkov, podľa svedectva Písma, po svojom vzkriesení na tretí deň.