„Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera."
1Kor 15,14

Zvykne sa niekedy hovoriť, že ak nejde o život, nejde o nič. Ja s tým v podstate súhlasím, avšak vyvstáva tu jedna otázka, ktorú by sme nemali nechať nepovšimnutou: Existuje v živote človeka vôbec nejaká chvíľa, v ktorej by nešlo o život?

Zaiste, nemyslím si, že by sme v každom okamihu svojho života riešili nejaké závažné existenčné problémy, aj keď na svete žije veľké množstvo ľudí, pre ktorých boj o holý život je doslova každodennou rutinou. Mne tu totiž nejde o život, ktorý sa charakterizuje ako krátke obdobie ohraničené narodením a biologickou smrťou, ale o život v oveľa plnšom význame, prameniaceho a smerujúceho do večnosti, ten najväčší dar, ktorý však často popierame a ničíme, pričom si dostatočne nie sme vedomí následkov vyplývajúcich z jeho možnej straty.
Tu sa preto oprávnene pýtam, či nie každá chvíľa v mojom živote si robí nárok na to, aby som sa rozhodol, aké tendencie vychádzajúce z môjho vnútra uprednostním – tie, ktoré ma ako človeka a osobnosť pozdvihujú a dávajú mi pocítiť radosť a hrdosť z toho že som a som práve, tým čím som, alebo ma umenšujú a ponižujú a aj napriek istým krátkodobým benefitom ma v konečnom dôsledku napĺňajú pohŕdaním a znechutením zo seba samého dávajúc mi tak pocítiť neskutočne trpkú predchuť večnej smrti? Presne viem, ako by som sa mal v každý okamih svojho života rozhodnúť a viem aj bohužiaľ to, ako sa v skutočnosti zvyknem rozhodovať. A aby z môjho života nezmizlo posledné zrnko nádeje, prichádza ku mne úžasná odpoveď práve zhora, tá odpoveď, ktorá začína krížom a končím vzkriesením a ja si ju chcem aj tento rok v plnej kráse vypočuť prostredníctvom obradov Veľkého týždňa.
Všetko to začína Kvetnou nedeľou, ktorá mňa ako človeka demaskuje. Som totiž ochotný vo svojom živote s veľkou slávou privítať Ježiša a navonok to niekedy aj príliš okázalo robím. Avšak, ak príde na lámanie chleba, zrazu sa stávam súčasťou davu a nepochopiteľne spolu s ním kričím, aby toho, ktorý chce môj život pozdvihnúť, poslali na kríž a prepustili radšej toho, ktorý mi v mojom živote kruto zabíja všetko, čo si vážim a po čom túžim.
Našťastie tu to nekončí. Prichádza predsa Zelený štvrtok a s ním aj Ježiš, ktorý ma dôverne pozýva, aby som si s ním sadol k jednému stolu, kde mi raz a navždy ponúkne to najcennejšie, čo má – chlieb a víno, svoje obetované telo a krv, čiže prichádza ku mne so srdcom na dlani a odo mňa nechce nič iné, len aby som ho prijal.
Vďaka Veľkému piatku chápem, ako vážne túto ponuku Ježiš myslí. Je ochotný ísť so mnou všade, ba dokonca aj na tie temné miesta, na ktorých som sa ocitol vďaka svojej zlobe, sebectvu, zatvrdlivosti, neľudskosti a neochote odpustiť. Necháva, aby sa to všetko temné práve na ňom vyvŕšilo a ja tak viem, že temnoty sa na do mnou ešte definitívne neuzavreli a práve vďaka nemu je tu stále otvorená cesta.

A obrady vzkriesenia? To je obraz môjho budúceho života, ak si dnes v sebe uchovám aspoň zrnko viery. Veru, len zrnko, to márne minimum stačí na to, a o tom nás Ježiš aj v evanjeliách ubezpečuje, aby zlo v našom živote nemalo to posledné slovo, ale našou budúcnosťou sa definitívne stala láska.
Teším sa preto na obrady Veľkého týždňa a dúfam, že ma na ceste ľudskosti a lásky posunú o kúsok ďalej. To prajem všetkým Vám, ktorí sa tento týždeň prostredníctvom liturgie rozhodnete stráviť v prítomnosti Nekonečnej Lásky.