V týchto dňoch ma oslovil zaujímavý Ježišov výrok. Keď som si otvoril Mt 11, 28-30, Ježiš tam hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké."

Poviem vám, ako som sa k tomuto vôbec dostal. On niekedy človek nepríde k týmto veciam priamo, ale zadnými dverami. Mám rád hudbu. Hudba s človekom hlboko súvisí. Vďaka hudbe sa dostávame k tým najtajomnejším a najkrajším oblastiam ľudského ducha. Dokonca cirkevní otcovia hovorili: Kto spieva, dvakrát sa modlí.

Zaujala ma tvorba skladateľa Samuela Capricornusa. Narodil sa v čase, keď v Európe zúrila 30 ročná vojna. A časom, keď vojská vpadli do Čiech, urobil Samuel to, čo robia všetci tí, čo s vraždením nechcú mať nič spoločné – utiekol. Utiekol a dostal sa do Bratislavy, kde veľmi veľa komponoval. Zložil tu aj krásnu pieseň – Venite ad me omnes – Poďte ku mne všetci. A keď som ju počúval a pozeral ten text, zapôsobili na mňa jej slová. Zapôsobili na mňa ako človeka, ale aj ako veriaceho. Otvoril som si teda text Matúšovho evanjelia a čítal som ho. Ježiš nás pozná. On vie, čím sa trápime. A hovorí: Poďte ku mne všetci.

Uvedomujeme si jednu vec: Na tomto svete neexituje perpetuum mobile. Všetko na to, aby fungovalo, potrebuje energiu. My ľudia nie sme perpetuum mobile. Potrebujeme veľa energie. Ak neprijímame fyzickú energiu, zomrieme. Lenže človek nepotrebuje len fyzickú energiu, ale aj duševnú, duchovnú. Čo sa stane, ak nám začne chýbať duchovná energia? Duša nemôže zomrieť. Duša žije na veky. Ale stane sa niečo horšie. Začne strácať radosť. Vytráca sa radosť a zmysel života. Upadá. Chýba niečo pozitívne. Počuli ste o tom, že novou metlou ľudstva sú depresie? Každý tretí človek tým trpí? A ja sa pýtam: nie je to tým, že ľudia strácajú energiu a nevedia, kde ju majú načerpať? A teraz si otvorím Matúšovu kapitolu a tam je napísané: Poď, ja viem, ako sa namáhaš. Viem, aké to máš v živote ťažké. A ja ťa pozývam – poď ku mne. Ja ťa posilním. U mňa tvoje srdce nájde pokoj. U mňa nájde všetko to, čo hľadáš. A Ježiš všetko, čo povie, myslí smrteľne vážne. A to, čo povie, aj funguje.

Čo urobil Boh, keď sa chcel s človekom stretnúť? Ako povedal evanjelista Ján – Boh mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh k ľuďom skrze prorokov. Ale v týchto dňoch vám posielam svojho syna Ježiša. Keď sa Boh chcel stretnúť s človekom, tak sa s ním stretol ako človek – Ježiš Kristus. A teraz sa pýtam opačne: Ako mám ja stretnúť Boha? Keď sa stretnem s človekom. Niekedy radím ľuďom, keď chcú čítať Bibliu, aby začali nie od Starého zákona, ale nech skúsia pochopiť, o čo v Biblii ide. Prečítajte si najprv prvý Jánov list. Má len 5 kapitol. Ján tu najkrajším a najlepším spôsobom poukazuje, kto je Boh – Boh je láska. O láske sa dá hovoriť veľa. Ľudia radi rozprávajú o láske, i keď o nej nič nevedia...

Ďalej Ján píše: Boha nikto nikdy nevidel; ale keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá. To je krásna cesta k Bohu – Láska – stretnutie s človekom. Ale nie je to ľahké. Stretávame ľudí – kolegov, nadriadených, podriadených. Ale stretnúť človeka je, že si na neho nájdem čas a otvorím mu srdce, aby som sa s ním stretol, aby som s ním komunikoval. Pretože bez komunikácie nie je vzťah. Na dne každého človeka leží obraz Boha.

V kostole, tu, na tomto mieste sa chcem stretnúť s Ježišom. Chcem načerpať energiu, ktorú potrebujem. Chodím sem preto, lebo chcem stretnúť človeka. Čo je cirkev? Dnes je to tak dehonestované slovo. Pápež, biskupi, farári. Ale cirkev, či je to cerkev, Kirche, church, pochádza z gréckeho slova kiriake. Spoločenstvo zhromaždené v Pánovi. Ľudia zhromaždení s otvoreným srdcom, kde sa stretávajú ako spoločenstvo v nádej Ježiša Krista a v Jeho láske. Ja budem rád, keď bude toto spoločenstvo miestom, kde sa stretne človek s človekom a celé toto stretnutie bude stretnutie s Bohom. Mám rád budhizmus a meditáciu. Meditácia nie je ale v skutočnosti cesta k Bohu. Skutočná cesta k Bohu je stretnutie s človekom. Tam je cesta k človeku. Tam je cesta k Bohu.

My, ako spoločenstvo, musíme byť nápomocní aj dievčatám, ktoré dnes prvý krát pristúpia k prvému sv. prijímaniu. Čo trápi teba, trápi aj mňa. A teraz sme v tom spoločne. Teraz sa títo dvaja ľudia stanú súčasťou, pretože Boh sa chce rozprávať s človekom. Sú tu sviatosti. Ježiš nás oslovuje hmotným spôsobom. Napríklad taká eucharistia – obyčajná oplátka a víno. Krásne symboly, ktoré hovoria: toto je moje telo a toto je moja krv. Toto vám ja dávam. Keby to tak človek dokázal precítiť, že aká úžasná vec sa vlastne deje... lenže my veľa vecí zaodejeme do všednosti. Keď to zaodejeme do všednosti, stane sa to akousi klietkou.

Aj keď som už dosť starý, mám rád rozprávky. Správna rozprávka sa musí dobre skončiť a ja pozerám iba filmy, ktoré končia dobre. Nenechám si otravovať dušu zlými koncami. Verím v dobrý koniec. Všetko sa dobre skončí. Láska zvíťazí. Poviem vám jednu krátku rozprávku, ktorá pochádza i Indie a je o žobrákovi. Žobráci to majú ťažké. Nemajú kde bývať, sú odkázaní na iných, majú len to, čo im niekto dá. A tí druhí nechcú nič dať. Nájdu veľa dôvodov, prečo niekomu niečo nedať: si otrhaný, škaredý, zlý,... Ak raz človek potrebuje pomoc, niekedy sa stane, že ju nenájde. A tak tento žobrák hľadal po celej dedine, kto by mu pomohol. Každý ho vyhnal. No na konci dediny dostal malú hrsť ryže. Potešil sa, že aspoň nezomrie od hladu. Snáď na druhý deň stretne ľudí, ktorí mu dajú viac. A tak sa pobral do svojho príbytku v lese. Cestou stretol človeka, zastal kúsok od neho a zrazu tento žobrák pozerá a hovorí – veď to je Boh! Boh ho zavolal k sebe. Žobrák si hovorí: Jaj, čo všetko mi Boh môže splniť. Teraz sa zmení celý môj život. Prestanem byť žobrákom, lebo Boh mi dá všetko, čo chcem! Dobehol k nemu a Boh mu hovorí: Ako rád ťa vidím. Čo si mi doniesol? Žobrák pozerá do svojej taštičky a nešťastne si povie: Keď mu aj toto málo dám, čo mi zostane? Tak zobral len dve malinké zrnká ryže. Boh sa na neho usmial, pohladil ho, poďakoval a odišiel. Žobrák bol sklamaný, že nič nedostal a odišiel do svojej chyže. A keď tú svoju taštičku vytiahol, aby si uvaril ryžu, namiesto tých dvoch zrniek ryže sa objavili dve zlaté. Povedal si: ale som ja blázon. Zas som nič nepochopil. Mohol som byť úplne niekde inde. Ak Boh odo mňa niečo pýta, mám mu dať všetko.

Viete, keď idem k prijímaniu, je to to isté. Boh sa pýta: čo si mi priniesol? Ja by som odpovedal: Ja Ti dávam všetko. Ja Ti dávam seba. Wolfgang Amadeus Mozart napísal pieseň, ktorá je aj súčasťou evanjelického spevníka a píše sa v nej: Vezmi, Pane, život môj. Na veky nech je len tvoj. Moje dni a hodiny prijmi, Pane, jediný.

Ja som tu, aby som žil Jeho láskou. Viem, že ako Božie dieťa mám tú najväčšiu cenu vo svete. Vezmi, Pane život môj, na veky chcem byť len Tvoj...