Prvým postojom novovekého človeka je zvecnenie, teda drancovanie prírody, ktoré sa uskutočňuje ekonomickými aktivitami a konzumným životným štýlom všetkých sociálnych tried. Druhý je supremácia prírody nad človekom. Na scéne máme ekoradikálov a absurdné zákony na ochranu prostredia. Tretí prístup stavia na tom, že príroda je Božím stvorerným darom a svet je priestor, ktorý je posväcovaný tajomstvom vtelenia Božieho Syna. Človek je spolupracovníkom Stvoriteľa.

Materialistické zvecnenie prírody

Počiatok novoveku je charakterizovaný vznikom novej základnej predstavy o človeku: človek objavil pôvodnosť a nepodmienenosť svojej osoby, a aby túto slobodu uskutočnil, usiluje sa o autonómiu. Snaží sa emancipovať od všetkých odcudzujúcich väzieb, chce sám seba určovať svojím konaním a nájsť základ a istotu sám v sebe. Tak sa dostávame po prvýkrát v histórii k formulácii tejto autonómie u René Descarta s jeho tézou: „Cogito, ergo sum – myslím, teda som". Martin Heidegger poukazuje, že človek je principiálne postavený proti prírode ako jej subjekt. Už nie je článkom spoločenstva stvorenia, ale sa stavia k nemu ako pán a vlastník. Preto sa už nemôže identifikovať telesne a prirodzene, ale sa stáva výhradným subjektom poznania a vôle. Zvecňovaniu prirodzeného prostredia zodpovedá toto subjektivizovanie človeka. Francis Bacon to hanebne pomenoval, že „človek má vziať svet do otrockej služby". Neprítomnosť Boha vo svete viedla k pocitu neskutočnosti Boha a k téze o „smrti Boha". Filozofické omyly novoveku hypertrofoval protestantizmus. V jeho učení podľa J. Maritaina si človek a Boh, každý iným smerom, ťahajú „loďku svojho osudu". Dopomohli k tomu aj dualistické koncepcie sv. Augustína.

Ekoradikalizmus

Zdalo sa, že nové ekologické hnutia a formovanie ekologického povedomia prinesú nádej, ale nestalo sa tak. Aj ekoradikalizmus, podobne ako zvecnenie prírody, vyrastá z toho istého skazeného prameňa a tým je človekobožstvo, teda, že človek, ktorý odmieta uznať národy Stvoriteľa, je mierou všetkých vecí. Postuláty tejto širokospektrálnej ideológie človeka subordinujú prírode.
Ich spoločným politickým sloganom je „trvalo udržiavaný rozvoj". Ako môže byť rozvoj trvalý, kde má hranice v čase a priestore? A tak ekoradikalizmus je len odvrátená stránka naivného optimizmu a viery v pokrok, absenciou tajomstva. Všetko sa dá vyriešiť údajne technokratickými a politickými prostriedkami. Ekofundamentalisti dokonca obviňujú kresťanskú náuku zo zbedačovania prírody a to na základe výroku v Biblii: „Podmaňte si zem" (Gn 1,28) a pomoc hľadajú vo východných pohanských náboženstvách, ktoré však nemajú pozitívny vzťah ani k hmote, ani k telu.
Nakoniec pre oba smery platí Dostojevského výčitka ústami kniežaťa Myškina: „Kto je na vine, že nevieme žiť?"

Príroda – miesto sebazdelenia a sebavyjadrenia Boha
Tajomstvo Vtelenia Božieho Syna, je najkrajším sebazjavením Boha, pretože Neviditeľný vstupuje do hmotnej dimenzie a je v nej navždy prítomný. Solovjov píše: „Toto objavenie sa Boha v ľudskom tele je len plnšia dokonalá teofánia v rade iných, neúplných a predobrazných teofánií". Prírodovedec a teológ De Chardin vo svojej slávenej eseji Božie prostredie vyslovuje konzekvencie pre kresťanskú angažovanosť na našu planétu: „Vďaka stvoreniu a ešte viac, vďaka vteleniu nič na Zemi nie je profánne pre toho, kto vie vidieť. Snaž sa vidieť, že sa samo nebo na teba usmieva a tvojou vlastnou prácou ťa tiahne k sebe; keď potom budeš vychádzať z kostola do hlučných ulíc pocítiš len, že sa stále viac ponáraš v Boha." V intenciách Mikuláša Kuzánskeho smieme povedať, že tvorstvo je podobenstvom Boha. Preto Solovjov, uvádza, že „nové náboženstvo je povinné stať sa aktívnou súčasťou pôsobenia božstva i človečenstva pre pretvorenie ľudstva z telesného prírodného v duchovné a božské. To nie je tvorenie z ničoho, ale pretvorenie, alebo prepodstatnenie hmoty v ducha, telesného života v život božský." Vtelený Boží Syn posväcuje čas a priestor a je reálnou skutočnosťou života.
Zmena náboženského prístupu je práve v prekonaní dualizmu medzi svetom viditeľným a neviditeľným, prekonania mentality úteku z tohto sveta a objavenie reality Ducha, ktorým Boh posväcuje hmotu a obnovuje celý vesmír.

Podnety k ekoaskéze a ekoetike na základe Bohoľudského princípu

Ak má civilizácia zdravo žiť a prežiť, tak potrebuje mať v rovnováhe jednak sebapotvrdzovanie a sebazriekanie, vysvetľuje Solovjov. To prvé Západ ateistickým humanizmom doviedol do maxima a to druhé zanedbal. Z tohto vyplýva, že je „nevyhnutné zmenšovať materiálnu kultúru a pestovať kultúru ducha", rezultuje Berďajev. Jednoduchší materiálny život nás neurobí menejcennými, neúspešnými alebo zaostalými.
Prvoradým prostriedkom zodpovedného prístupu k prírode patrí striedmosť, askéza. Navrhujem štyri oblasti, v ktorých môžeme realizovať kultúru ducha:

1. Masmediálna askéza

Ide o selekciu informácii, obmedzovanie času na internete, bojkot priemyselnej zábavnej kultúry, ktorá ohlupuje vedomie. Neil Postman správne vystihol, že masmédia nás doslova preinformujú a uzabávajú až na smrť. Potrebujeme sa postaviť voči ohlupovaniu a kreovaniu mutujúcej mentality, v ktorej masmédia sú nevyhnutným nástrojom.

2. Obmedzovanie konzumu a správna životospráva

Už Alexis de Tocqueville si všimol, keď pozoroval v polovici 19. storočia etablujúci sa buržoázny americký životný štýl, že vášeň pre blahobyt sa obracia proti sebe samej. Človek zanedbáva to hlavné, aby si zachoval vládu sám nad sebou, aby bol sám sebe pánom. Berďajev tento antropologický typ prezieravo častuje týmto tristným výrokom: „Váš ideál, je ideálom zvierat!"
V dennej realite ekoaskézu môžeme realizovať múdrym výberom potravín a kozmetiky, ako aj ich neplytvaním, ďalej viesť striedmy životný štýl, vrátiť sa k starobylej pôstnej disciplíne, podporovať domácu produkciu. Mali by sme praktizovať úctu k iným formám života a zodpovedne triediť odpad.

3. Racionálnosť pri narábaní s technikou

Automobil či spotrebná elektronika nemôžu byť prezentáciou zrelého človeka. Vyšší sa nemôže podriaďovať nižšiemu, človek nemôže byť subordinovaný technike; to odporuje personalizmu. Ide o zjavné pokušenie modlárstva, ktorému však rada podlieha novodobá buržoázia. Ak techniku, elektroniku a automobily priradíme v našom hodnotovom rebríčku tam, kam patria: k prostriedkom a nie k cieľom, podieľame sa aj na prekonávaní novodobých neuróz.

4. Realizovať Božie požehnanie – sabat

Pre kresťanov by mala byť nedeľa analogická s biblickým dňom požehnania, ktorý je potrebné svätiť (Gn 2,2-3; Ex 20, 8-11). Nemali by sme v tento deň nakupovať, vykonávať prácu, jazdiť autom, podnikať. Mal by to byť deň odpočinku a radosti zo stvorenia a utužovania ľudských vzťahov. Prispievame tým k budovaniu civilizácie, nie k odcudzeniu vzťahov, ale na prehlbovaní ľudskosti a porozumení. Nenakupovanie nemá byť len gestom odporu bezbrehému konzumu a západnému kolonializmu, ale má byť aj gestom solidarity s tými, ktorí ako personál „novodobých chrámov" sa nemôžu venovať rodine a zaslúženému odpočinku.
Božie požehnanie môžeme realizovať v našom praktickom prístupe vnímania krásy ako relevantnej teologickej hodnoty v podobe upraveného okolia domu, bydliska ako aj správania sa v prírode.
Bohoľudskou mentalitou, askézou eliminujúcou dôsledky zneužívania panstva človeka vo svete, sami môžeme v našom živote mať skúsenosť z božieho dotyku a pohladenia na vlastnej tvári. Na Vianoce slávime spojenie neba so zemou a človeka s Bohom, a na bohoslužbe sa modlíme: „Keď takto poznávame Boha viditeľne, nech nás On sám strhne k láske vecí neviditeľných". Ak budeme k prírode pristupovať ako ku stvoreniu, vtedy v ňom objavíme stopy Boha, pretože „krása zachráni svet" (Dostojevskij: Idiot).