V posledné júlové dni roku 1941 ušiel z tábora Osvienčim – Brezinky väzeň. Aby zastrašili ostatných väzňov, vybrali desať mužov, ktorí mali byť usmrtení desivou smrťou hladom. Medzi nimi bol aj seržant poľskej armády František Gajowniczek. Podľa svedectiev preživších plakal a prosil o život. Mal manželku a dvoch synov. V predposlednom rade stál vysoký muž s číslom 16670. Spoveďou, modlitbou a útechou pomáhal blížnym, preto sa dostával sa do tyranského „zameriavača" väzniteľov viac ako ostaní väzni. Esesáci sa báli jeho zraku a často kričali na neho: „Pozri sa na zem, nie na nás!" Jeho tvár vyžarovala niečo z hĺbky tváre Krista: „S láskou na neho pozrel" (Mk 10,21). Príslušníci ideológie smrti nechceli pohliadnuť do očí, ktoré odrážali večný život.

Po ukončenej selekcii na smrť sa prihlásil o slovo väzeň č.16670 – Maximilián Kolbe. „Čo chce tá poľská sviňa?!", povedal svojmu pobočníkovi veliteľ táborového úseku Karl Fritzsch. Otec Kolbe nacistickému dôstojníkovi plynulou nemčinou povedal: „Chcem za neho zomrieť", pričom ukázal na Gajowniczeka. Ak predtým stáli Nemci ako obarení, teraz otvorili od údivu ústa. Pre nich, reprezentantov bezbožného ateizmu, bolo čímsi nepochopiteľným, že niekto chce umrieť za iného človeka. Padla druhá otázka: „Kto si?" Odpovedal: „Som poľský katolícky kňaz". Pri tomto rozhovore otec Maximilián ani raz nepoužil slovo prosím. Toto Nemca zlomilo a kapitán SS začal otcovi Maximiliánovi vykať: „Pane, prečo chcete za neho zomrieť?" Odpovedal: „Má manželku a deti." Tento zdanlivý detail selekčnej drámy poskytol svetu spoluväzeň sv. Maximiliána Kolbeho v osvienčimskom koncentračnom tábore Michal Micherdziński v roku 2004, dva roky pred svojou smrťou. Podľa svedka iba raz v dejinách nacistických koncentračných táborov sa stalo, že vysoký dôstojník, ktorý posielal na smrť tisíce nevinných ľudí, sa takto prihovoril väzňovi. Dodnes sa to vymyká bežnému pochopeniu väzniteľov, ako aj väznených.
Maximilián Kolbe sa obetoval za jedného z nich. Celé dva týždne trpel bez stravy a vody v tmavej vyhladzovacej kobke v suteréne bloku XI., bez akejkoľvek starostlivosti, bez odevu. Svedkom udalostí v bunkri hladu bol väzeň Bruno Borgowiec, ktorý podal po vojne toto oficiálne svedectvo: „Väzni spočiatku zúfalo kričali a rúhali sa Bohu. Neskôr sa pod vplyvom otca Kolbeho začali modliť a spievať piesne k Blahoslavenej Matke. Mních ich rozveselil, vyspovedal a pripravil na smrť. Stál alebo kľačal a pokojne hľadel na esesákov, ktorí ich kontrolovali."
Obvykle smrť nastala v rozmedzí 7 až 10 dní. On žil najdlhšie zo všetkých odsúdených, napriek v mladosti prekonanej ťažkej tuberkulóze. Nakoniec mu dali smrtiacu fenolovú injekciu. Stalo sa to 14. augusta, deň pred slávnosťou Nanebovzatia Panny Márie, ktorej zasvätil aj dodnes fungujúce náboženské hnutie Rytierstvo Nepoškvrnenej.
Seržant Gajowniczek aj so ženou vojnu prežili, ale jeho dvaja synovia zahynuli pri bombardovaní. Neskoršie sa zúčastnil na blahorečení a svätorečení mnícha Kolbeho.
Hrdinské zavŕšenie života sv. Maximiliána snáď zatieňuje výnimočný rozmer jeho všestrannej osobnosti a organizačného talentu. Okrem erudície v teológii a filozofii, ktoré prednášal v Krakove, bol nadšencom pre fyziku, techniku a letectvo. Jeho štúdie v oblasti kozmonautiky zaujali aj profesora fyziky na Pápežskej Gregorovej univerzite Giuseppeho Gianfranceschiho, prvého riaditeľa Vatikánskeho rozhlasu a účastníka Nobileho expedície na Severný pól v roku 1928.
Najväčšie úspechy mal ako organizátor cirkevného života a zakladateľ katolíckeho mediálneho impéria. Predstavení ani spolubratia vo františkánskej reholi nemali veľa pochopenia pre to, aby učenie Evanjelia šíril tlačou a inými modernými prostriedkami. Nakoniec ním redigovaný, doteraz vychádzajúci mesačník Rytier Nepoškvrnenej, dosahoval v predvečer okupácie Poľska nemeckými nacistami vyše miliónový náklad. Založil novú kláštornú osadu s názvom Niepokalanów (Mesto Nepoškvrnenej), kde tlačil na najmodernejšej polygrafickej technike a v kláštore žilo a pracovalo okolo 800 rehoľných bratov. Popri časopise vydávali aj Malý denník, najlacnejšiu dennú tlač v Poľsku. Organizácia Kolbeho mediálneho apoštolátu a jeho misijné aktivity pripomínajú apoštolské dielo sv. Pavla. Riadil sa heslom: „Pre teba Nepoškvrnená (Mária)". Bohorodičke zveroval svoje projekty. Úspešné bolo aj založenie Nového Niepokalanówa na predmestí Nagasaki v tridsiatych rokoch. Jeho kláštorný komplex ostal nepoškodený pri Američanmi zhodenej atómovej bombe 9. augusta 1945.
Začiatkom jeho evanjelizačnej činnosti je rok 1917, keď vypukla sionistami riadená boľševická revolúcia v Rusku. Vo Fatime Panna Mária vyzvala na pokánie, aby sa predišlo ešte horšej vojne ako bola tá prvá. V tomto roku slobodomurári – najorganizovanejšia elitná sekta zameraná proti Bohu a Cirkvi, slávila svoje dvesté výročie založenia. Páter Kolbe počas svojich štúdií v Ríme v roku 1917 sledoval rúhavý sprievod slobodomurárov po Námestí sv. Petra. Niesli obraz, v ktorom Lucifer triumfoval nad sv. archanjelom Michalom, podobne aj transparent: „Satan musí vládnuť vo Vatikáne. Pápež bude jeho otrok." Toto, ako sám poznamenáva, ho hlboko poznačilo a podnietilo k založeniu evanjelizačného hnutia – Rytierstvo Nepoškvrnenej (lat. Militia Immaculatae) „proti slobodomurárom a iným diabolským mocnostiam." Po poslednom zjavení vo Fatime sa prví Rytieri Nepoškvrnenej rozhodli bojovať svojim príkladom, modlitbou, prácou a utrpením za obrátenie hriešnikov a za získanie bludárov, komunistov a slobodných murárov. Otec Kolbe zdôrazňoval, že Rytieri dosiahnu viac utrpením než rôznymi vonkajšími aktivitami.
Štúdiom tzv. Protokolov Sionských mudrcov správne vystihol zámery bohoborcov, keď v roku 1926 napísal, že slobodomurári sú židovská skupina, ktorá chce zničiť Cirkev. Čuduj sa svete, pred jeho svätorečením v roku 1982 sa rozbehla vo viacerých anglosaských tlačových médiách podporovaných svetovládnym sionizmom štvavá kampaň proti nemu. Akosi zabudli spomenúť, že väčšina azylantov v jeho kláštornom dome boli obyčajní Židia, začo bol Kolbe nacistami vzatý na zodpovednosť...
Separovanie kategórie pravdy a kategórie človeka, oddelenie človeka od pravdy možno pokladať za jeden z kľúčových omylov, ba lož, ktorému podľahla aj súčasná katolícka myseľ. Emancipovaný človek sa stal najvyššou „sviatosťou". V mene abstraktnej lásky k človeku bez lásky k Pravde dochádza k tomu, že cirkevní predstavení sa pohodlne dostali do kolaborácie, ba podriadenosti súčasnej svetovládnej ateistickej ideológii, ktorá znovu diskriminuje, selektuje.
Maximilián Kolbe anticipoval súčasnú ničotu kultu zdravia – nezriadenom lipnutí na vlastnom živote. Tento kult „zlatého teľaťa" covid propaganda vystriedala za predchádzajúci kult zmyselnosti. Nakoniec sme sa zabudli báť tých pravých, ktorí dušu a telo vrhajú do zatratenia, ako nás učí skutočné Evanjelium. Otec Kolbe svedčí: „Nebojím sa hladu ani utrpenia. Pre Máriu som pripravený na všetko. Chcem ju milovať až do smrti. Celí sme sa jej odovzdali. Čo sa nám môže stáť? Maximálne nás môžu zbaviť života. To by bol samozrejme ten najväčší dar, aký by nám mohli dať. Pre našich katov budeme potom z neba pracovať oboma rukami, chceme ich srdce."
Je známym faktom, že Kolbeho žertva lásky priviedla k pokániu aj veliteľa Osvienčimu, masového vraha Rudolfa Hössa, ktorý rovnako ako otec Kolbe zomrel 47 ročný. Jeden v tábore z lásky a druhý za táborom po spravodlivom súde obesený a tvárou otočený k Osvienčimu.
Sme znovu v režime, ktorý znásilňuje vôľu v mene ochrany zdravia. Núti mnohých našich blížnych pod hrozbou straty zamestnania, školy sa dať zaočkovať na prianie sociálnych inžinierov, ktorí sa netaja zámermi úpravy počtu údajne premnoženej populácie a úpravy mentálnej dispozície človeka. Sme znovu v atmosfére strachu a ostrakizácie. Maximilián Kolbe môže byť nebeským orodovníkom proti negatívnym účinkom nanútenej vakcíny. Tí, ktorým sa otvoril zrak a poznali svoju situáciu po očkovaní, nech sa s dôverou obracajú na neho, aby bol pretrhnutý temný vplyv Zlého. Vo svojom vyznaní anticipoval túto nezávideniahodnú situáciu: „Títo chudáci, títo nešťastní ľudia, ktorí nemajú pokoj, potrebujú mnoho svetla, mnoho nadprirodzenej sily. ‚Nevedia, čo činia', povedal Vykupiteľ. Ako by sme im mohli nepodať ruku, nepomáhať im upokojiť ich srdce! Láska k blížnemu nás núti nezabúdať na týchto ľudí!"
Nevieme, aké boli jeho posledné slová. Nazdávam sa, že hoci perami nevládal, ale srdcom recitoval najvznešenejšiu mariánsku antifónu Salve Regina: „A preto teda, Orodovnica naša, obráť k nám tie svoje premilosrdné oči. A nám Ježiša, ktorý je požehnaný plod života tvojho, tam vo večnosti ukáž!" Maximilián zomrel s naklonenou hlavou, podobne ako Spasiteľ, ktorému sa dokonale pripodobnil a s otvorenými očami, upriamenými na Zavŕšiteľa našej viery. V nich bola prítomnosť jasu nebeského Táborského svetla.