Nie, svet nie je taký, aký by sme si ho predstavovali. Odmalička snívam s otvorenými očami o svete plnom šťastia, lásky a pokoja. O svete radosti. O svete, kde každý robí to, čo ho baví a napĺňa. A či je to dnes tak? Každý nech povie sám za seba.
No sčasti objektívne – malé deti Musia chodiť do škôlky, ba niektoré už i do jaslí, pretože ich rodičia Musia chodiť do práce, aby zarobili na živobytie. A hoci to niektoré detičky teší, nájdu sa i také, ktoré si materskú školu odplačú. Moji drobci v čase ich drobnosti chodili do škôlky len na dopoludnie. Verila som, že kolektív iných detí bude pre nich prínosom. Ale plakali. Až moc, keď to na nich prišlo. Lenže tak je nastavená spoločnosť vôkol mňa – chodiť do škôlky sa proste patrí. A posledný predškolský rok sa proste Musí. Musí – kvôli získaniu predškolských návykov, vedomostí a zručností. Myslím si však, že väčšinu práce sme si aj tak odbili doma. Kreslili sme, písali, učili sa písmenká, slabiky, čítali sme... Pre mňa to bol jeden nádherný hektický čas naplnený objavovaním darov mojich darov v podobe šikovnosti mojich detí. Je krásne prehadzovať ceruzku do správnej polohy v neohrabanej rúčke. O to zaujímavejšie je byť pravákom a prehadzovať najskôr vo vlastnej hlave a potom v rúčke ľavorukého dieťaťa tento nebezpečný nástroj. Je nervy berúce dookola slabikovať a určovať hlásky na začiatku a zas na konci slov a slabík. A čo tak naučiť sa správne vyslovovať zákerné hlásky typu r,l,k...? Namiesto Mikuláš vysloviť Mituáš, Raťafák plachta ako Uaťafák puachta, ja chcem sirup iba ja pirut a čo je to ideme do kouesa ísť namiesto ideme do lesa! A kopec iných breptov maličkých i starších hlávok snažiacich sa pochopiť dospelácke myslenie.

A tak prešiel plač v šatni či pod stolom učiteľke pri nohách. Deti sa naučili na svojej úrovni samostatnosti.
A prichádza ďalšie Musím. Musíš chodiť do školy. V Brne na Biskupskom gymnáziu som sa na hodine fyziky okrem výroku „Zívanie je nákazlivejšie ako cholera" stretla s hláškou „Nič nemusíš, len zomrieť musíš." A je to tak. V podstate. Keď sa ma dnes deti opýtajú otázku: „A to musím?" odpoviem im slovami môjho profesora: „Nie, nemusíš. Iba zomrieť musíš."
A ďalšia obľúbená otázka je: „A na čo mi toto v živote bude?" Priznám sa, že tejto téme sme venovali na našich cezročných aktivitách celý školský rok. V živote sa v skutku zíde len pár vecí, ktoré sa v škole naučíme. Tými podľa mňa najdôležitejšími je disciplinovanosť, vytrvalosť, schopnosť prekonávať prekážky, komunikácia s ľuďmi rôznych pováh a názorov, aj keď s nimi nesúhlasíme, stáť si za svojím názorom, aj keď väčšina razí svoju predstavu o správnosti riešenia hlavne morálnych zásad a zopár drobností z vyučovacích predmetov. V podstate je to len malé percento, pretože život nás naučí oveľa viac. Škola len vytvára predpoklady, môže nás určitým smerom nasmerovať, upútať našu pozornosť. Zvyšok je ale vždy len na nás.
A tak to smutné „Musíš, Musím" vlastne len pokračuje ďalej. Keď – Musím chodiť do práce, zabezpečovať dostatok finančných prostriedkov pre fungovanie rodiny, starať sa o členov mojej rodiny – žehliť, prať, upratovať, variť, behať na krúžky... Proste vykonávať nejakú činnosť. Veď „Komu sa nelení, tomu sa zelení."
Čo tak to ale všetko zmeniť a zo slova Musím urobiť slovo Túžim? Slovo túžby naplnené radosťou a objavovaním ako napr. moje pri učení detí v láskyplnom prostredí domova.
Túžim žiť šťastný život, v ktorom sa nebudem stresovať z toho, či peniaze na živobytie vystačia na hypotéku a potraviny, plus náklady na školy pre deti.
Túžim, aby deti robili v živote to, čo ich bude baviť a čím budú prospešné pre svet, v ktorom budú žiť.
Túžim po tom, aby tento svet bol Božím kráľovstvom pravej nefalošnej lásky, nesebeckého šťastia a mieru.
Túžim po naplnení túžob, ktoré sa ukrývajú hlboko v mojom srdci spolu s mojím prvým a najzákladnejším ja - mojou vnútornou podstatou a životodarnou energiou podobajúcou sa Slnku – s Bohom, Nebeským Rodičom.
Zmeniť Musím na Túžim, stopu lásky zanechať v každom skutku tejto školy života vo fyzickom svete. A tvoriť...