V Ružomberku sa nachádza jedna z pobočiek Slovenskej národnej galérie. Je v nej umiestnená expozícia venovaná životu a tvorbe významného slovenského maliara XX. storočia: Ľudovíta Fullu, ktorého dielo bezpochyby presahuje slovenské hranice. Paradoxne, na návštevu tejto galérie som si nenašiel čas v období môjho sedemročného pôsobenia na tamojšej Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity...
Majster za svojho života si dal vybudovať bývanie, ateliér a galériu v štýle funkcionalizmu na náklady štátu, a on Československu venoval prakticky celé svoje dielo. Pri vstupe do galérie ma „ovanuli" tóny práve prebiehajúceho klavírneho koncertu konzervatoristov pochádzajúcich z tohto mesta. Noblesa a radosť Mozartovej hudby symbolicky predznačili, že vstupujeme do pokladnice výtvarného umenia.

V samotnej galérii bola inšpiratívna nielen možnosť vidieť prepojenie bývania majstra Fullu a jeho diela, ale aj popretkávanie jeho obrazov s informačnými panelmi, ktoré zachytávali jeho svetonázor a odkaz vyjadrený v podobe výrokov. Zaznamenal som si prakticky všetky, nielen preto, že mi autor hovoril zo srdca, ale aj preto, aby som jeho idey posunul ďalej, aktualizoval ich.
Tu sa venujem nanajvýš prorockému odkazu – pre náš čoraz viacej zakríknutý ľud. „Malý národ v kultúrnej súťaži s veľkými civilizovanými národmi môže len tak obstáť, keď predloží pozoruhodnosti svojej originality. Veľké národy i bez tejto vlastnosti môžu sa vliať do mora svetovosti bez obavy, že by tam mohli zaniknúť, že by sa tam mohli stratiť. Svetovosť do istej miery stiera národné hranice, preto čím menší národ, tým húževnatejšie sa má pridŕžať svojich kmeňových znakov."
Ľudovít Fulla však nezostal iba pri konštatovaní, ale obracia sa z výzvou: „I my si musíme svoju kultúrnu existenciu brániť rázovitosťou, originalitou, ktorá tkvie v svojráznych koreňoch našich predkov. Aby náš výtvarný prínos medzi veľkými národmi nezanikol, musí mať rýdzo slovenský výraz..."
Aké sú kľúčové slová tohto posolstva? Nazdávam sa, že sú to: brániť, originalita a rázovitosť. V čase jesene jeho života nemohol tušiť, že Slovensko – po rozpade svetovej socialistickej sústavy – sa stane kolóniou doposiaľ nezadefinovaného konglomerátu európskych štátov pod ekonomickým a politickým diktátom Nemecka a ofenzívou anglosaskej kultúry. Ak už sme prišli o potravinovú sebestačnosť, tak Európska únia mám ponecháva aspoň niečo vlastné, čím nemôžeme ohroziť „nemeckého jastraba", ale dokonca môžeme aj zhodnocovať. Tým vlastným je naša kultúra a v rámci nej hudba.
Potenciál slovenského ľudu disponuje hudobným nadaním. Prirodzená spevnosť našich predkov, ktorí si život a prácu skrášľovali spevom, tradície hudcov sú jednými z hlavných kmeňových znakov, ktoré znamenajú prínos do mora svetovej kultúrnosti. Mikuláš Schneider Trnavský, ktorý zozbieral trávnice našich žien, ukazuje túto originalitu. Podobne Eugen Suchoň operou Krútňava v operných domoch metropol nadchýna obecenstvo našou národnou rázovitosťou. Štefan Nosáľ so súborom Lúčnica potvrdil svetovosť našej hudobnej originality a Marián Varga sediaci za Hammondovým organom dotiahol klávesovú virtuozitu na hranice technickej možnosti.
A čo povedať o sieti základných umeleckých škôl v našich mestách a mestečkách zriadených po druhej svetovej vojne, ktoré sa stali „liahňami" vynikajúcich umelcov hlavne v hudobnom odbore? Máme opernú školu, ktorej symbolmi sú Peter Dvorský a Edita Gruberová. Máme organovú školu, z ktorej vychádzajú nové a nové talenty, ako je to v prípade môjho rodáka Mareka Vrábla. Máme znamenité inštrumentálne telesá v každom krajskom meste... Toto všetko je potenciál, ktorým vzbudzujeme rešpekt v kultúrnej súťaži s veľkými národmi.
Zaiste, nie je problém vyberať umelcov na reprezentáciu národa, štátu, ktorý má štyridsať, osemdesiat, či vyše sto miliónov obyvateľov. Postaviť, ba pravidelne stavať na „štartovaciu čiaru svetovej súťaže" hudobníkov z vyše päťmiliónového národa už desiatky rokov, znamená, že v tomto národe je prítomný zdravý duch a iskra sebavedomia.
Zmienenú pozoruhodnosť našej originality rukolapne predvádza nový objav a tým je harfista Michala Matejčík, ktorého sme mohli oceniť na sérii koncertov v rámci prvého ročníka unikátneho festivalu Tatra flowers.
Tento skromný hudobník svojou tvorbou potvrdzuje posolstvo majstra Fullu akým má náš národ byť prínosom v súťaži s veľkými národmi. Pozoruhodnosť jeho originálnej tvorby spočíva v tom, že je zrejme prvým harfistom na svete, ktorý prepísal a do harfovej podoby upravil známe skladby chýrnej kapely Depeche Mode. Tak moderná hudba kapely, zrozumiteľná generáciám, ktorej viaceré skladby zľudoveli naprieč desiatkami národov, dostala tvorbou rodáka zo Žiliny novú kvalitatívnu úroveň tým, že ju majstrovsky interpretuje na nástroji, ktorý je symbolom hudby. Zrazu sa nenápadný harfista zo Slovenska, objavil na koncertnom turné britskej kapely a zožal nejedno „standig ovation". O nášho majstra začali prejavovať záujem aj iní zahraniční interpreti. Dovolím si poznamenať, že príde čas, keď koncertovanie s Matejčíkom bude vecou prestíže nielen na našej hudobnej scéne...
Harfa je od nepamäti nástroj, ktorý je vstupnou bránou do kráľovstva hudby. Hlas harfy, na ktorej hrával kráľ Dávid, a ktorý skomponoval pre tento nástroj s nebeským zvukom tak nádherné žalmy na oslavu Hospodina, nás vytrháva zo sveta všednosti, drsnosti a falošnej reality.
Matejčíková unikátnosť je práve v tom, že do sveta populárnej, rockovej a inej hudby ľahšieho žánru vtláča pečať tohto archetypu hudby – harfy. Takto umne vedie „hudobné masy" na hlbinu a zároveň výšinu nebeských tónov.
Postojme ešte pri posolstve Ľudovíta Fullu: „I my si musíme svoju kultúrnu existenciu brániť rázovitosťou, originalitou, ktorá tkvie v svojráznych koreňoch našich predkov..." V kostolíku v Tatranskej Lomnici Michal Matejčík zahral aj Pieseň o rodnej zemi od Gejzu Dusíka. Rozochvené struhy jeho harfy rezonovali rovnako mocne ako zvonivý hlas niektorého z bratov Dvorských. Na zahraničných pódiách by nemusela znamenať veľa, no isté je, že prejav harfistu a jeho osobnosť počas koncertnej tvorby nebeských zvukov z harfy bráni našu kultúrnu existenciu rázovitosťou, originalitou, ktorá tkvie vo svojráznych koreňoch našich predkov. Tak ako Fullov obraz (tapiséria) Pieseň práca získala zlatú medailu na Expo 1958 v Bruseli a upriamila kultúrny svet na originalitu nášho výtvarného umenia „druhého sveta", podobne Matejčíkovo Tribute to Depeche Mode znamená upriamenie hudobného sveta na unikátnosť, stálosť a bohatstvo našej tradície hudby, hoci sme v očiach Západu len „z druhého sveta".
Ak Fulla sa zapísal do našich dejín aj ako výtvarný interpretátor rozprávok Pavla Dobšinského, tak Matejčík sa zapísal vo svete hudby ako harfový interpretátor jednej z najúspešnejších hudobných (rockových) skupín. Inovatívne postupy tejto kapely v oblasti elektronickej hudby však v prípade Matejčíka „narazili" na čosi nové. Možno aj preto vznikla medzi nimi obdivuhodná spolupráca. A tak aj vďaka Michalovi Matejčíkovi zo srdca Európy a Depeche Mode z (bývalej) koloniálnej veľmoci sa ukazuje nová platnosť slov Ľudovíta Fullu o tom, že malý národ v kultúrnej súťaži s veľkými civilizovanými národmi môže len tak obstáť, keď predloží pozoruhodnosti svojej originality.
Na originálnosť tvorby Matejčíka platí Dostojevského téza, ktorú predniesol ústami kniežaťa Myškina, že krása zachráni svet. Túto si dovolím rozvinúť o výrok filozofa Berďajeva, že je to práve tvorba, ktorá dokáže zachrániť nielen nás ako individuality, ale aj ľudský celok. Tvorba je nateraz spoľahlivým a možno dlho aj jediným prostriedkom, ako môžeme prežiť a zmysluplne žiť v našom malom národe i obstáť v priestore nutnosti nového koloniálneho panstva.
V tónoch harfy tohto umelca, ktoré sú hlasom malého národa, som zacítil príchuť sebavedomia z víťazného žalmu kráľa Dávida: „Hlas plesania nad záchranou znie v stánkoch spravodlivých", ktorý predniesol po zápase s presilou práve na harfe...