„Bol si v Edene, Božej záhrade, pokrývali ťa rozličné drahokamy" (Ezechiel 28,13).
Premonštrátsky kňaz a bývalý novinár Karol Lovaš, známy predovšetkým z „mečiarovského" obdobia, pred časom napísal: „Po Dušičkách príde vytriezvenie. Pestrofarebné chryzantémy zvädnú, niekoľkokilové sviečky vyhasnú, hroby ako z čínskej tržnice zafúka lístie. Zostane iba zlosť. Na Boha. Na cirkev. Na mŕtvych. Kto z nich však stál o tento dušičkový cirkus, ktorý nás opäť raz oberie o stovky eur? Ani Boh. Ani cirkev. Ani mŕtvi nie." Môj niekdajší kolega z katedry žurnalistiky v komentári ďalej pokračuje: „Čo tak aktuálne nepodľahnúť tlaku obchodníkov či porovnávaniu sa so susedmi? A hlúposti, ktorá velí mať chryzantémy ako detské hlavy a sviečky – tiež čo najväčšie."

K tomuto pranieru pridajme aj kolektívne ohlupovanie národa „kultúrou" pohanského anglosaského vyrezávania tekvíc a v nich zapálených sviečok, ktoré sa čoraz častejšie objavujú nielen na balkónoch, ale aj na hroboch. To, že obchody, pohanské „chrámy" – nákupné centrá, ba aj školy sa hemžia bosorkami a inými príšerami dekadentnej americkej proveniencie, predsa vidíme. Životný štýl tekvicových hláv nás poriadne gniavi.
Odložme túto oprávnenú kritiku komercie a spotreby a pozrime sa na veci aj z iného pohľadu. Naše cintoríny sa v týchto dňoch podobajú na pekné záhradky. Vari niet porovnateľného miesta, ktoré prekypuje tak sýtymi farbami kytíc, toľkou rozmanitosťou zelene na malej ploche, akým je cintorín – miesto posledného odpočinku. Hoci mnohé hroby počas roka neraz pripomínajú malé betónové bunkre či paneláky, v dušičkovom čase kvety a zeleň prekrývajú šedosť betónových hrobiek.
Čím to je, že miesta, ktoré súvisia so smrťou, sa menia v novembri na pekné záhradky? Čím to je, že miesta rozkladu vyžarujú krásu a „dýchajú" pokojom? Ruský filozof Vladimír Solovjov úpravu a zdobenie cintorínov vníma v hlbších duchovných súvislostiach. Je to vyjadrenie našej nostalgie za obdobím prvotného šťastia v rajskej záhrade. Je to rozpomienka na raj.
Človek bol totiž podľa Biblie stvorený na Boží obraz, k Božej podobe a bol umiestnený práve do rajskej záhrady – latinsky paradiso. Paradiso je dostatočne zrozumiteľný výraz v kultúrnych národoch pre to, čo intuitívne nazývame šťastím. Nedôverou voči svojmu Stvoriteľovi bol z nej vyhnaný. V praxi tento verdikt znamená prítomnosť utrpenia a nakoniec smrť. Teda cintorín vyzdobený kvetmi sa stáva záhradou a vyjadruje túžbu človeka po stratenej harmónii raja, kde žil v mieri sám so sebou, s blížnym i so Stvoriteľom. Symbolicky aktualizujeme, hoci aj nevedome to, čo sme mali a čo sme stratili. Nie je to len prianie pre zomrelých, aby sa dostali do raja, na miesto pokoja a svetla, ale aj poučenie pre nás, že rajské hodnoty nám definitívne nevie zaručiť tento život na zemi. Krása kvetov symbolizuje, že jestvuje aj iná, a to vyššia kvalita života, ktorá sa nadobúda cez skúsenosť smrti. Spieva o tom napríklad aj populárna speváčka Marika Gombitová: „Paradiso. Nepatril nám, bol však náš. Paradiso. Ten malý raj na krátky čas. Kto a komu odpustí."
Ústredným symbolom našich cintorínoch je centrálny kríž. Strom života, umiestnený v strede biblickej rajskej záhrady, je podľa tradície predobrazom stromu, dreva kríža, na ktorom zomrel Kristus, a ktorý svojou smrťou a zmŕtvychvstaním otvoril človeku bránu do raja. Lebka pod krížom zobrazovaná v oboch tradíciách cirkvi je lebka nášho praotca Adama.V Božom pláne nič nie je náhodné a tak aj Spasiteľovo telo bolo pochované v záhrade a v novom hrobe. Otcovia cirkvi, preto stotožňujú miesta veľkonočného tajomstva Krista s miestom odkiaľ bol človek vyhnaný z raja. Finále tejto ekonómie záchrany vyjadruje Apokalypsa, kde v Novom Jeruzaleme – našej skutočnej vlasti, uprostred jeho námestia je strom života, živený riekou života, ktorý prináša ovocie každý mesiac. Namiesto prekliatia nastúpi blažené nazeranie krásy tváre Boha (Zjv 22 kap.)
Toto je ten paradox – miesta smrti sú zároveň miestami života. Malé rajské záhradky. Tu hľadíme do veľkolepej rajskej záhrady a nádejame sa, aby sa tento stratený raj obnovil. Napriek tomu, že mnohí podľahli tlaku obchodníkov, hromadnej halucinácii či závisti – porovnávaniu sa so susedmi, túžba po skutočnom raji pripraveného od Stvoriteľa ostáva vpečatená do našich sŕdc.